Jozef Moravčík – Rozhovor

Rozhovor s jedným z najvýznamnejších archeológov severozápadného Slovenska – Jozefom Moravčíkom, ktorý pôsobil v Považskom múzeu nepretržite od roku 1966 do roku 2007. Pre poznanie prehistórie severného Slovenska podnikol desiatky dôležitých archeologických výskumov, takmer každoročne prezentoval výsledky svojich výskumov v rôznych populárno-náučných periodikách i vedeckých štúdiách. Zhováral sa Martin Furman.

Pamätáte si Váš prvý archeologický nález? Čo to bolo a kedy?

Mojim prvým archeologickým nálezom bol železný hrot oštepu, ktorý sa našiel pri výkope vodovodnej ryhy v polohe Medziholie, keď robili pripojenie Chaty pod Rozsutcom. Predmet zachránil vtedajší náčelník Horskej služby v Malej Fatre p. Gargulák a ja som ho išiel prevziať do spomínanej chaty. Bola to moja samostatná služobná cesta za novým objavom. Nález datovaný do st. d. rímskej, alebo do obdobia včasného stredoveku je dôkazom využívania vysoko položeného sedla na prechod zo žilinskej časti Malej Fatry na oravskú. Predmet som publikoval v článku Najnovšie archeologické nálezy v okrese Žilina uverejnenom vo Vlastivednom zborníku Považia X, s. 5-26, tab. IV: 14.

Ovplyvnil Vás učiteľ dejepisu pri výbere povolania?

Dejepis som mal rád už na základnej škole, ale prvú známku na strednej v Šali som dostal päťku, lebo som sa nepripravil na hodinu, mysliac si, že sa nebude skúšať. To ma tak rozčúlilo, že som sa začal venovať dejepisu omnoho viac až nakoniec som z neho aj maturoval, ako z výberového predmetu. Tak potom som už o inom štúdiu ako dejín ani neuvažoval. Nechcel som však byť učiteľom ani lúštiteľom archívnych dokumentov, preto jedine archeológia mohla naplniť moje predsavzatie venovať sa najstaršej histórii Slovenska.

Kedy ste boli pevne presvedčený, že chcete ísť len na archeológiu? Mali ste v „zálohe“ aj iný obor ktorý Vás zaujímal?

Presvedčený som bol až tesne pred maturitami, lebo učiteľ matematiky mi odporúčal ísť študovať práve matematiku a keď sa dozvedel, že to bude archeológia bol sklamaný. Bol som totiž najlepším matematikom v triede a jedným z najlepších na škole. Takže potom som už iné štúdium ani nehľadal a po prijímacích skúškach, kde nás bolo asi 32 som len čakal, či dostanem pozitívnu odpoveď. Prijali nás do ročníka iba štyroch, niektorých preradili na národopis, alebo dejiny umenia, lebo vtedy to bola jedna katedra a šéfom bol Doc. Dekan. Aké bolo moje prekvapenie, keď u nás zastal nejaký pán na bicykli a povedal, že mám ísť na Duslo na archeologický výskum. Tak som tam išiel hneď na druhý deň a privítal ma pán Rajček, vedúci výskumu avarsko-slovanského pohrebiska a Milan Slaninák – poslucháč 4.ročníka archeológie. Oni už vedeli o mojom prijatí na archeológiu. Tak som sa zoznámil s mojím dlhoročným kolegom zo SNM v Martine, ktorý tam nastúpil po absolvovaní školy a zostali sme dobrými priateľmi až do konca jeho života.

Bol nejaký učiteľ počas vášho štúdia na vysokej škole, ktorý Vás výrazne profesijne ovplyvnil? Ak áno kto a čím?

Bola to prof. T. Štefanovičová, ktorá nám prednášala slovanskú archeológiu. Chovala sa k nám ako k rovnocenným budúcim kolegom a nikdy nedávala najavo, že je niečo viac. U nej som potom aj pracoval na výskume Bratislavského hradu, až kým som neodišiel do múzea v Žiline. Nakoniec pod jej vplyvom som si vybral aj tému diplomovej práce: Počiatky slovanského osídlenia na východnom Slovensku, ktorú som mal už predtým ako seminárnu prácu a písal som ju práve na hrade v jej kancelárii v čase, keď sa nám narodil v máji 1965 náš prvý syn.

Akých výskumov počas štúdia na vysokej škole ste sa zúčastnili?

Po prvom ročníku sme museli ísť povinne do Mikulčíc na prax, ale robili sme tam iba obyčajných kopáčov. Bolo to v čase výročia príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu a v auguste roku 1963 sa uskutočnila veľká výstava v Brne. My sme robili sprievodcov v Mikulčiciach na hradisku Valy. Ja som bol pri kostole č.9, malej rotunde so štyrmi apsidami v interiéri kostola. Chodilo tam veľa ľudí, takže sme sa mali čo obracať. Po druhom ročníku som bol na výskume v Nitre na Martinskom vrchu, kde sa spracovával materiál z výskumu Doc. Chropovského – hradisko Nitra – Lupka. Opisoval som slovanskú keramiku, pani Katančičová to prepisovala na stroji, pán Částa robil kresbovú dokumentáciu a pani Kováčová písomnú agendu z výskumu. Tam som sa naučil ako čo najracionálnejšie postupovať pri opise keramiky, čo som si hneď aj mohol overiť na seminári, keď nám prof. Štefanovičová dala urobiť popis keramiky. Ostatní traja kolegovia s tým mali trochu problémy a ja som to zvládol hravo.

Ktorý z predmetov na vysokej škole bol pre Vás najťažší a prečo?

Najťažším predmetom bol neolit, lebo to bola skúška až po dvoch semestroch. Prof. Novotný nás dosť mordoval a keď už nevedel na čom by nás nachytal, tak si vymyslel, že by sme mali vedieť, ktorí zo známych európskych archeológov je šľachtického pôvodu. Ale nakoniec sme to zvládli, až na kolegyňu Sládečkovú, ktorá musela skúšku opakovať.

Spomínate sa na nejaké veselé príhody z vysokoškolského štúdia súvisiace s archeológiou?

V máji roku 1966 sme boli spolu s poslucháčmi dejín umenia na exkurzii na východnom Slovensku. Navštívili sme Košice, Prešov aj Bardejov. Pochodili mnoho kostolov aj archeologických nálezísk, dokonca sme sa kúpali aj na Šírave, kde vtedy ešte neboli žiadne ubytovacie zariadenia ani chatky. V Bardejove nás pracovníčka múzea zaviedla do depozitára v stredovekej bašte, kde sme sa vystrojili do dobových kostýmov a zohrali scénku vítania ostrihomského arcibiskupa primátorom Bardejova. Arcibiskupom bol kolega Viliam Furher, primátorom riaditeľ múzea v Poprade – Richard Kovalčík, ja spolu s Dušanom Čaplovičom sme boli zbrojnoši a robili sme stráž arcibiskupovi. Beata Jurovská a Helena Sládečková boli mestské dámy a ostatní robili štafáž. Ďalšou scénou bol boj partizánov ozbrojených automatmi – Furher, Hoššo, Zachar. Mám to sfotografované a môžem to priniesť (pozri obr. 2).

Vedeli by ste vymenovať Vašich spolužiakov na archeológii a kde sa po škole uplatnili?

Ako som už uviedol boli sme v ročníku iba štyria, tak ako dva ročníky pred nami. Ja som skončil v Považskom múzeu v Žiline až do odchodu do dôchodku. Viliam Furher odišiel do Trnavy, ale neskôr emigroval do NSR a robil vo firme svojho mladšieho brata. Beata Jurovská odišla do SNM k Dr. Pollovi a tam bola až do odchodu do dôchodku. Helena Sládečková začala pracovať v Mestskom pamiatkovom stredisku v Bratislave a tam aj skončila.

Už ako študent 4. ročníka ste nastúpili do Považského múzea. Chlapec z Močenku v Žiline. Ako to?

Bolo to moje dobrovoľné rozhodnutie. Keď som sa v novembri 1964 oženil a v máji 1965 sa nám narodil syn, nemali sme veľa možností aby sme boli spokojní, ani jedny rodičia nás nechceli mať doma. Preto som sa rozhodol hneď po skončení štvrtého ročníka ísť pracovať. Mal som tri možnosti: Trnavu, Žilinu a Prešov. Trnava bola blízko Močenku, Prešov zasa ďaleko a tak zostala Žilina. Postupne som si tu zvykol, najmä na peknú prírodu a okolité hory. Po narodení dcéry a druhého syna, už nebola šanca zmeniť zamestnanie a tobôž už vôbec nie prostredie. Deti sa naučili lyžovať a na dolniakoch nebýval sneh iba blato. Manželka občas nadhodila, či nepôjdeme do Močenku – mali sme tam dva rodičovské domy, ale deti jej povedali, že tam iba vetry dujú. Našiel som si okruh spolupracovníkov a v múzeu bol pomerne dobrý kolektív a práca bola zaujímavá aj nálezy z popolnicových hrobov, slovanských sídlisk aj stredovekých objektov.

Kto pracoval v múzeu ako archeológ pri vašom nástupe? Mali ste niekoho, kto Vás zaúčal?

V múzeu vtedy pracoval ako archeológ Dr. A.  Petrovský-Šichman, Gabriel Povala bol už prepustený, pretože bol pôvodne jezuitom a to sa súdruhom na ONV nehodilo. Pani Ľudmila Hutyrová bola na materskej dovolenke a už sa do múzea nevrátila. Koncom augusta sme odišli na výskum obetiska v Prosnom a skončili sme začiatkom októbra. A.  Petrovský-Šichman bol už vážne chorý a tak som zostal v múzeu sám. Ako študent v lete brigádničil v múzeu Ondrík Šedo, ktorý keď skončil VŠ v Brne, tak sa na tri roky stal mojim kolegom a robil výskum na hrade Strečno (1975-1976).  Po jeho odchode do Kysuckého múzea v Čadci som zostal ako archeológ úplne sám až do odchodu do dôchodku. Teraz je situácia omnoho lepšia. D. Majerčíková je Čadci Robo Majský v P. Bystrici a dve  šikovné kolegyne v Strečne a ešte nový kolega Marek Both v Martine. Bolo to vidieť na stretnutí v Ružomberku[1], koľko mladých je v múzeách.

Vedeli by ste opísať osobnosť Gabriela Povalu ako ho vy poznáte?

Gabriel Povala pochádzal z Pucova. Vstúpil do kláštora k jezuitom a potom ešte absolvoval asi tri ročníky archeológie. Pracoval s Dr. B. Svobodom na rímskom tábore pri Iži a potom niekoľko rokov spolupracoval s Dr. A. Petrovským-Šichmanom na jeho výskumoch, najmä popolnicových pohrebísk – v Sedmerovci a Jasenici, na sídlisku v Prečíne aj v Považskej Bystrici. Keď som v roku 1966 nastúpil do múzea, už tu nepracoval. Podarilo sa mi presvedčiť prof. Chropovského, aby ho prijali na spracovanie dokumentácie z výskumov Dr. A. Petrovského-Šichmana a on súhlasil, takže asi 3 roky spracovával negatívy z uvedených výskumov tak podrobne, že máme v múzeu aj v ústave úplný zoznam všetkých negatívov, ktoré boli uložené v dokumentácii múzea. Bola to skutočne záslužná práca, ktorú však nedokázalo oceniť vtedajšie vedenie múzea a po krátkom čase sme ju museli s pánom G. Povalom prerušiť. Bol to veľmi skromný a vzdelaný pán, ktorý pôsobil aj ako duchovný pastier v sociálnom zariadení na Straníku.

Ako sa Vám darilo skĺbiť náročne štúdium a prácu v múzeu?

Keď som nastúpil do múzea, tak som si podal žiadosť na študijné oddelenie fakulty o možnosť dokončenia štúdia popri zamestnaní. To obsahovalo okrem iných výhod aj 80 dní plateného študijného voľna, takže som mohol chodiť na konzultácie do Nitry aj Bratislavy a ešte mi aj cestovné preplácali. Chodil som do knižnice v ústave, alebo na fakultu a zároveň konzultoval tému diplomovej práce s Dr. Bialekovou, Dr. Štefanovičovou, Dr. Kolníkom aj Doc. Chropovským, ktorý ma zásoboval vždy novou literatúrou z vtedajšieho Sovietskeho zväzu, odkiaľ prišli naši slovanskí predkovia. Pracovne som bol vyťažený umývaním a popisovaním črepov z Prosného, pričom mi najviac pomáhala moja manželka, ktorá robila v múzeu lektorku. V auguste 1967 som musel nastúpiť na základnú vojenskú službu na jeden rok. Najskôr som bol v Žiline na ošetrovni ako zdravotník, od januára 1968 som bol preložený do Zábřehu na Morave, kde som aj doslúžil vojenskú prezenčnú službu štyri dni po našom oslobodení od kontrarevolúcie.

Ako si spomínate na prvé roky práce archeológa v múzeu?

Nebolo to až také ružové ako som si predstavoval. V skriniach a na policiach v malom depozitári boli desiatky debničiek z výskumov Dr. Petrovského; v stole som našiel jeden odborný katalóg archeológie, v ktorom bolo zapísaných 47 evidenčných čísiel nálezov. Tak som sa pustil do odborného spracovania jeho výskumov aj zberov. Postupne som sa dostal až k číslu vyše 12 500 a v počte kusov zbierkových predmetov vyše 25 000. To všetko bolo aj na odborných kartách druhostupňovej evidencie doplnené kresbami, alebo fotografiami. Darilo sa mi spracúvať aj svoje vlastné výskumy a prieskumy, robiť prednášky po školách, výstavy o jednotlivých kultúrach severozápadného Slovenska, s ktorými sme pravidelne putovali po okolitých mestách od Dubnice až po Čadcu, dokonca sme mali výstavu o lužickej kultúre v Kremnici aj Banskej Bystrici.

Na ktorý výskum si obzvlášť spomínate?

Najviac mi priľnul výskum hutníckych zariadení zo staršej doby rímskej a stredovekej dechtárne vo Varíne. Jednak preto, že to bola úplne iná práca ako skúmanie popolnicových hrobov, sídliskových objektov, alebo hradísk. Tu sa nachádzali zvyšky mimoriadne dôležitého priemyselného centra severného Slovenska, ktoré zásobovalo celú túto časť našej vlasti kvalitným železom, ktorému sa nevyrovnali ani slovanské nálezy z mohýl a sídlisk. Výskum pokračoval plné tri sezóny a jeho výsledky som spracoval v článku uverejnenom v regionálnej publikácii venovanej výročiu prvej písomnej zmienky o Varíne 1254 – 2004, 750. výročie od prvej písomnej zmienky.

Kedy ste založili archeologický krúžok? Vyšlo to z Vášho podnetu, alebo to bol v tej dobe taký trend?

Archeologický krúžok v Púchove vznikol akoby náhodou po dvoch sezónach skúmania najväčšieho popolnicového pohrebiska na severozápadnom Slovensku a výstave venovanej histórii Púchova pri príležitosti 500. výročia vyhlásenia za mestečko – oppidum (1970). Práve vtedy dokončili Dom kultúry, v ktorom bola inštalovaná spomínaná výstava a začali tu pôsobiť nadšení kultúrni pracovníci. Medzi nimi najmä pán Jozef Šandorfi, ktorý viedol archeologický krúžok. Robili sme nielen prednášky pre členov, ale aj exkurzie a výlety do okolia. Postupne sa v krúžku vystriedalo možno až 150 – 200 členov z radov školskej mládeže i z radov dospelých. Počas inštalovania expozície venovanej Púchovskej kultúre nám najviac pomáhal práve Ernest Poliak, dlhoročný spolupracovník nášho múzea.

Nosievali Vám do múzea ľudia nálezy? Ak áno, aké? Boli medzi nimi aj nejaké výnimočné?

Najviac nálezov priniesli práve spomínaný E. Poliak a potom Štefan Meliš z P. Bystrice. Donedávna ešte chodili po teréne hoci už dávno prekročili 80-tku. Nálezy keramiky boli tým najčastejším zdrojom poznania, sem tam železné predmety, alebo medené aj bronzové nástroje – sekerky, oštepy, spony, dokonca železný veľkomoravský meč aj meč z doby rímskej. Našli sa depoty bronzov v Rosine, Brvništi aj depot veľkomoravských kováčskych nástrojov a výrobkov zo železa z Vršatca, získali sme unikátnu etruskú kanvicu asi z 5.stor. pred n. l. a pod. Výnimočný bol každý predmet, ktorý sa dostal do našich zbierok a nezmizol za hranicami ako sa to deje v súčasnosti. Cenné môžu byť aj obyčajné črepy, ak dokumentujú obdobie osídlenia dovtedy nepoznaného v našich podmienkach.

Predpokladám, že členovia archeologického krúžku Vám pomohli nachádzať nové archeologické náleziská. Overovali ste ich spolu s nimi v teréne?

Každá nová lokalita, ktorú našli členovia krúžku bola opäť preverená aj dokumentovaná a zaznačená na špeciálnu mapu s presnými súradnicami. O mnohých nových lokalitách som pravidelne informoval v AVANS-e od roku 1974 do roku 2004. Celkovo sme s členmi krúžku v Považskej Bystrici objavili do 70 nových lokalít. Žiaľ po rozdelení severného Slovenska medzi Žilinu a Trenčín mi riaditeľ múzea nedovolil chodiť na krúžky a tak to postupne zaniklo, lebo kolegyňa T. Nešporová z múzea v Trenčíne, nebola ochotná ich po mne prevziať.

Koľko ste mali členov archeologického krúžku a ako dlho ste sa stretávali?

V Púchove sa počet členov pohyboval od 10 do 15 a v Považskej Bystrici podobne, niekedy viac inokedy menej. V Púchove sme sa stretávali raz do mesiaca vždy vo štvrtok popoludní skoro 30 rokov a v Považskej Bystrici vždy v nedeľu dopoludnia 10 rokov.  Z členov krúžkov iba jeden skončil ako archeológ –  Robo Majský, jedna ako archivárka, ostatní zostali iba nadšencami archeológie, ale jeden má dokonca súkromné múzeum v rodnom dome – Ladislav Janech v Považskej Teplej.

Mali ste viaceré skupiny – vekovo rozdielne? alebo išlo len o jednu s laikmi rôznych vekových kategórií?

Vek členov sa pohyboval od 12-14 rokov po dôchodkový vek. Stredná generácia bola zastúpená  pracovníkmi Gumární 1.Mája, ale aj iných profesií – učitelia, robotníci a pod.

Nechceli ste mať archeologický krúžok aj v Žiline?

V Žiline som sa o to pokúšal viackrát, ale nefungovalo to najmä preto, že vždy mi poslali inú skupinu žiakov a stále som musel začínať odznova. Boli to väčšinou žiaci nižších ročníkov a tých to ani tak nezaujímalo. V treťom ročníku Gymnázia na Veľkej okružnej (1977-1978) mala prof. Hurtová dejepisný krúžok, kde sa zaoberali aj prácou v múzeu. Chodili ku mne raz do týždňa na také konzultácie, kde som im vysvetľoval princípy práce v múzeu a oni nám pomáhali pri umývaní črepov, lepení fotiek na odborné karty II. stupňovej evidencie. S nimi som robil aj záchranné výskumy v Závodí v polohe Pod Vinicou a Pod Skalkou, kde sme preskúmali asi 18 objektov z doby bronzovej aj doby rímskej.

Ako si spomínate na svojich predchodcov – A. Petrovského-Šichmana, V. Budinského-Kričku, P. Čaploviča? Vedeli by ste ich jednotlivo opísať?

Dr. A. Petrovský-Śichman bol zapáleným terénnym pracovníkom, ktorý dokázal objaviť archeologické lokality aj tam, kde to iní ani netušili. Za 10 rokov svojho pôsobenia v Považskom múzeu objavil do 700 nových lokalít od Dubnice až po okraj Liptova vrátane Oravy, Kysúc a Turca. Okrem toho robil aj veľa výskumov, niekedy aj dva – tri ročne. Pritom mu pomáhali už spomínaní kolegovia G. Povala a Ľ. Hutyrová. Jeho Biografiu som spracoval v roku 1998 v rozsahu 55 strán vrátane bibliografie. Prof. Budinský-Krička DrSc. bol otcom slovenskej archeológie. Pôsobil v Martine, ale výskumy robil od Skalice až po východné Slovensko. Založil prvý Archeologický ústav a po odchode akademika Jana Eisnera, prevzal aj jeho katedru archeológie na Univerzite v Bratislave. Osud sa k nemu zachoval veľmi kruto, keď bol nespravodlivo odsúdený do väzenia, ale vďaka českým archeológom, ktorí sa ho zastali, bol onedlho prepustený. Ani vo väzení nezaháľal a podarilo sa mu od spoluväzňa získať informácie o stratených nálezoch z germánskej hrobky v Šaštíne – Strážach a potom sa mu ich aspoň čiastočne podarilo získať do múzea. Najviac som sa  sním stretával na seminároch vo Vozokanoch, prípadne pri exkurziách na východné Slovensko. Mali sme priateľský vzťah, ktorý vychádzal aj z toho, že som bol nástupcom jeho milovaného žiaka aj odborného asistenta na fakulte v Bratislave Dr. A. Petrovského-Šichmana. S kolegom Pavlom Čaplovičom som bol v kontakte iba sporadicky. On bol málo prístupný k nejakým blízkym vzťahom. Dokonca na ústave sa priatelil väčšinou iba s doc. Točíkom, Dr. Stankom Šiškom a Dr. Igorom Hrubcom. Bol som u neho na výskume slovanských objektov na Ostrej skale vo Vyšnom Kubíne, ale ináč sme sa veľmi neráčili. On nemal rád, keď mu na jeho Orave niekto zbieral hoci len drobné črepy. Najlepšie by o tom vedel hovoriť Dr. Veliačik, keď si dovolil tam robiť dokonca výskum.

Zrejme počas Vášho pôsobenia súčasný systém záchrannej archeológie nefungoval. Ako sa realizovali záchranné výskumy? Kto ich predpisoval a kto platil?

Ja som robil iba záchranné výskumy, pretože bolo toľko akcií porušujúcich lokality, že na iné ani nezostával čas. Od výskumu v Púchove v roku 1969, ktorý zaplatil Archeologický ústav až po pece vo Varíne všetky akcie boli financované z Nitry, vrátane Divinky, Rajeckých Teplíc a pod. Aj A. Petrovský-Šichman robil za peniaze ústavu. Až výskumy v Žiline v rokoch 1995-2001 väčšinou financovalo Mesto Žilina. Výskumy sa nepredpisovali dopredu, ale sa prispôsobovali k vzniknutej situácii. Obyčajne som po zistení porušovania lokality napísal list priamo riaditeľovi AÚ SAV v Nitre a ten rozhodol koľko finančných prostriedkov dostanem na výskum. Keď bolo treba niečo doplatiť, tak som zobral najkrajšie nálezy a išiel osobne za prof. Chropovským a ten mi to väčšinou schválil a Ing. Zabák zabezpečil peniaze. Ja som len urobil zmluvy, šichtovku za príslušný mesiac a vypísal zloženky s adresami a ústav urobil ostatné. Nikdy som nemal núdzu o peniaze ba dokonca ma prof. Chropovský raz vo Vozokanoch uviedol ako príklad, ktorý dokáže robiť skoro každý rok výskum a zachraňovať dôležité náleziská.

Podarilo sa Vám vďaka Vašej iniciatíve zmeniť nejaký investičný zámer a tak zachrániť lokalitu pred zničením?

Podarilo sa mi odvrátiť výstavbu sídliska v Bytči-Hliníku v polohách Podemlynčie a Kľuky, kde sa nachádzajú rozsiahle sídliská od mladšej doby bronzovej až po stredovek. Keď sa rozhodovalo o tejto akcii tak Ing. P. Čerňanský z Urbionu Žilina odmietol dať súhlas, lebo vedel že sú tam rozsiahle sídliská. Ja som mu totiž dal mapu okresu Žilina, kde boli vyznačené všetky dôležité lokality, aby vedeli kde by sa nemala dovoliť stavebná činnosť. Druhýkrát sa mi podarilo zastaviť ničenie rozsiahleho sídliskového areálu v Mikušovciach v polohe Skalice, ktoré má rozlohu asi 40 ha a predseda miestneho JRD sľúbil, že tam už nebudú orať, ale iba pásť dobytok. Taktiež pri určovaní trasy diaľnice D1 v Sučanoch posunuli teleso diaľnice, aby nenarušili sídlisko púchovskej kultúry Skala. Žiaľ takýto ústretoví neboli stavbári v Podturni na okraji Liptova, kde práve diaľnica úplne zničila jeden z najkrajších hrádkov púchovskej kultúry na severnom Slovensku – Velínok, napriek intervencii prof. Chropovského priamo u s. Lenárta.

Ako si spomínate na obdobie v múzejníctve po nežnej revolúcii?

Bolo to hektické obdobie, najmä pri odvolávaní bývalého riaditeľa, ktorý pôsobil v múzeu 19 rokov a vďaka jednej „múdrej“ kolegyni sme si zvolili podobného komunistického exota, ktorý sa vedel iba voziť po pracovníkoch a všade videl iba triedneho nepriateľa. Tak isto bol riaditeľom 19 rokov, kým ho predseda VÚC Ing. Blanár neodvolal. Vtedy sa predo mnou vyjadril: „Jozef, vykopli ma ako psa“. Zostal som krátko vedúcim oddelenia aj jeho zástupcom[2], ale dlho to netrvalo a bol som odvolaný z obidvoch funkcií a dokonca posledných 10 rokov v múzeu som bol odvelený na hrad Strečno. Keď mu[3] už tieklo do topánok, tak som bol opäť vedúcim oddelenia a mal som na starosti rekonštrukciu Strečna. Dobojoval som svoj boj do úplného konca, až tak, že mi hrozil odchod z tohto sveta. V roku 2003 som vážne ochorel a bol som až tri mesiace v nemocnici. Po návrate som urobil ešte jednu výstavu o Žiline a v spolupráci s Dr. P. Bednárom aj o výskume v Tepličke a Nededzi, napísal nejaké články a odovzdal zbierky aj dokumentáciu mojej nástupkyni Zuzke Stanekovej.

 Ako vnímate situáciu archeológie na Slovensku v súčasnosti?

Ťažko možno vynášať jednoznačné rozhodnutia. V niektorých veciach sa situácia rapídne zlepšila v iných naopak zhoršila. Najviac mi prekáža množstvo byrokracie okolo výskumov aj prieskumov archeologických nálezísk. Keď si fundovaný archeológ nemôže slobodne prejsť ani ničenú lokalitu, ale musí žiadať iný úrad o povolenie vstupu, kým zlodeji si tam môžu robiť čo chcú. Tento nenormálny proces má na svedomí najmä bývalý riaditeľ SNM Dr. Maráky, ktorý sa zastrájal, že už skončí monopol na archeologické výskumy Archeologickému ústavu SAV v Nitre. Pričom ústav to mal v povinnostiach podľa zákona 7/58, že musí robiť výskumy a záchranné akcie po celom Slovensku. Teraz sme v situácii, že o potrebe výskumu rozhodujú úradníci na KPÚ, ktorí často nemajú ani skúsenosti, ani vedomosti o tom čo sa má robiť a zbytočne komplikujú práce pri záchrane pamiatok. Česť výnimkám, kde to funguje bez problémov, ale v mnohých prípadoch dochádza k zbytočným konfliktom, na ktoré dopláca najmä archeológia ako vedná disciplína a vzácne lokality, ktoré sa zničia skôr, ako príde rozhodnutie o ich záchrane. Od vydania zákona 43/2004 prešlo už 13 rokov a stále sa len vylepšuje a vždy tam zostávajú tie isté paragrafy, ktoré bránia normálnemu fungovaniu archeologických pracovísk pri ich najdôležitejšej činnosti – záchrane kultúrneho dedičstva našich predkov. Komisie jedna za druhou vypracúvajú pripomienky, ktoré sa väčšinou ani do novej vyhlášky nedostanú. Toto ma v súčasnosti trápi najviac. Napriek tomu, že máme omnoho viac archeológov, ako bolo v časoch keď som pôsobil v múzeu, robia sa iba čiastkové výskumy za pár euro, kým vtedy sa robili rozsiahlejšie akcie aj podľa počtu brigádnikov, keď boli k dispozícii iba študenti počas letných prázdnin.

Čo by ste poradili čerstvým absolventom archeológie, ktorí získali miesto v múzeu?

Najmä aby vydržali tlak na robenie akcií, ktoré sú dôležité iba pre ich nadriadených a archeológii samotnej iba prekážajú. Atraktívnosť našej disciplíny je daná už jej obsahom zamerania a preto sa nemusia nutne robiť výskumy len preto, aby sa páni riaditelia mohli prezentovať. Najkrikľavejším príkladom je úplne zbytočný výskum kostola v Radoli, kde už po výskume Dr. A. Petrovského-Šichmana bolo jasné, že tam žiadne významné nálezy nebudú, čo potvrdil aj výskum Dr. M. Ďurišovej. Teraz sa tam kope už štvrtú sezónu a keď Kysucké múzeum chcelo robiť výstavku muselo požiadať Považské múzeum, aby im odovzdalo nálezy vykopané ešte v roku 1956. Kostol je už úplne zdevastovaný, múry sa rozpadávajú a vedľa objektu sú len hromady kameňa. Kto to dá do pôvodného stavu, tak ako sme dali Kaplnku Božieho tela v Žiline až po naznačený pôdorys nad trávnatým terénom, alebo náznakové rekonštrukcie najväčšieho objekt na Mariánskom námestí v Žiline a časť jednoloďového kostola v Žiline pri Katedrále Najsvätejšej Trojice. Dôležitý výskum v Liptove na hradisku Rohačka, kde sa už štvrtý rok trápi jeden archeológ s licenciou a dve mladé kolegyne, ktoré ju ešte nemajú s dvomi až tromi brigádnikmi a výsledkom je iba niekoľko menších sond vykopaných do veľkých hĺbok a neprehľadná situácia v datovaní opevnenia. Takéto výskumy sú stratou času a peňazí, čo je nakoniec aj osud výskumu v Divinke, kde sa robí podobným spôsobom, lebo mamutia organizácia VÚC nevie dať dosť finančných prostriedkov, aby výskumy mali aký, taký zmysel. Ale zrejme to bude takto pokračovať aj naďalej, pretože o tom rozhodujú stále tí istí ľudia!

Ako vnímate súčasnú situáciu detektoringu? Existuje podľa Vás nejaká cesta, ktorá by zabránila rabovaniu archeologických lokalít?

Ani úplný zákaz používania detektorov tomu zdá sa nezabráni. V roku 1988 bola v SNM Bratislava vernisáž výstavy depotov, ktorú robil Dr. J. Pavlík, pri tej príležitosti sa uskutočnil Seminár venovaný spracovaniu archeologických nálezov, na ktorom sa zúčastnili okrem archeológov aj zástupcovia polície a colnej správy. Vtedy sme žiadali, aby sa nedovolil nekontrolovaný dovoz detektorov na Slovensko, múdri colníci odpovedali, že to je tovar ako iný, takže teraz máme vyrabované slovenské archeologické náleziská a niekoľko desiatok ľudí zbohatlo na výpredaji našich vzácnych nálezov. Takto si Andrej Kmeť zrejme nepredstavoval budúcnosť slovenskej archeológie, keď robil svoje prvé výskumy a roľníci sa mu ponúkali aby išiel kopať aj na ich roľu. Inžinieri s vysokoškolským vzdelaním dokážu zlikvidovať nálezisko vybagrovaním podozrivých vrstiev, alebo zasypaním odkrytých objektov v priebehu pár hodín a archeológovia sa ani nedozvedia, že sa na danej lokalite nachádzajú významné pamiatky. Možno by bolo potrebné zainteresovať verejnosť do sledovania aspoň známych nálezísk, aby sa tam nepohybovali nežiaduce osoby. Pokiaľ nebude nikto za vykrádanie odsúdený, tak sa asi nič nezmení. Žiaľ na Slovensku je to tak, ľudia sa zaujímajú iba o veci, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú a téma záchrany nášho kultúrneho dedičstva to asi ešte dlho nebude.

Keby ste mali možnosť vrátiť sa v čase späť na začiatok svojej profesionálnej kariéry, urobili by ste niečo ináč?

Možno by som sa viac venoval iba jednému obdobiu praveku a včasnej doby dejinnej. Bolo treba zachraňovať čo bolo bezprostredne ohrozené – popolnicové pohrebisko v Púchove, hradisko v Divinke, sídliská ničené ťažbou štrku v Žiline – Závodí, vykrádanú lokalitu Skalky v Rajeckých Tepliciach, rozorané a melioračnými ryhami ničené hutnícke zariadenia vo Varíne a nakoniec aj výkopmi pre elektrické káble narušenú stavbu malej kaplnky v areáli Kostola sv. Štefana, dlažbou prekrytú staršiu stavbu farského kostola a najmenej 8 murovaných a drevených stavieb na Mariánskom námestí. Keď som sa raz s kolegami bavil na túto tému tak mi Dr. L. Veliačik povedal, že som robil problémové výskumy a preto si ma váži, že som sa im nevyhýbal, ale žiaľ jeden človek nemôže obsiahnuť takú širokú problematiku od doby bronzovej až po včasný novovek. Na druhej strane, pretože som bol na severozápadnom Slovensku sám, nemohol som sa tváriť, že ma to nezaujíma, navyše keď mi členovia krúžkov pravidelne hlásili vždy nové porušené lokality. Museli sme zachraňovať čo sa dalo a potom rozmýšľať či to stálo za to. Chvála Bohu už to mám za sebou, v akom takom zdraví som sa dožil dôchodku a keď mi zostane ešte pár rôčkov, aby som sa mohol potešiť s našimi zlatými vnúčatami budem so svojim životom spokojný.

Myslíte si, že archeológovia dostatočne propagujú širokej verejnosti výsledky svojej činnosti?

To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednoznačne. Ja som sa snažil písať čo najviac o nálezoch, ktoré sa podarilo objaviť, aby široká verejnosť vedela, čo nového sa podarilo zachrániť. Je to len na každom z nás, akou formou sa bude venovať propagácii svojej profesie. Robil som výstavy, s ktorými sme putovali po všetkých mestách severozápadného Slovenska. Každý rok som absolvoval 15-25 prednášok pre žiakov ZŠ aj stredných škôl. Boli však kolegovia, ktorí nielenže nechodili do terénu, ale neurobili ani jednu výstavu, resp. nenapísali skoro žiadne populárno-vedecké články. Takže je to ťažko hodnotiť, alebo vyslovovať jednoznačné súdy.

Čo by sme mali archeológovia zmeniť aby široká verejnosť sa o naše výsledky viac zaujímala? Aby bola viac aktívnejšia smerom k ohlasovaniu nálezov, ale i ohlasovania vykrádavania lokalít?

Najlepšou odpoveďou je Vaša knižka[4] a jej spôsob propagovania, keď sa Vám neťaží ísť aj na obecnú školu a tam odovzdať výsledok svojej doterajšej činnosti a nadväzovať nové kontakty, ktoré opätovne prinášajú pozitívne výsledky. Keby takto konali aj ostatní kolegovia a neuzatvárali sa iba na svojich pracoviskách, výsledkom by bola omnoho významnejšia odozva našej výskumnej činnosti, a zrejme aj pozitívnejší ohlas pri propagovaní ochrany nálezísk.

Ak by ste mali možnosť ovplyvniť novelu pamiatkového zákona, zmenili by ste niečo v lepšie fungovanie ochrany archeologického dedičstva? Ak áno, čo?

Najlepšie by bolo vrátiť archeológom tie právomoci, ktoré mali pred vyhlásením tohto nezmyselného zákona. Prečo sa má vysokoškolsky vzdelaný archeológ doprosovať iného, väčšinou ani nezasväteného mladšieho kolegu, či môže ísť na ohrozenú lokalitu, kým nebude úplne zničená. Ochrana nášho kultúrneho dedičstva sa dotýka zrejme iba niekoľkých zainteresovaných profesionálov, kým ostatnej verejnosti je to jedno. Ľudia sa začínajú zaujímať o tieto lokality až vtedy, keď sa o nich dozvedia z novín, prípadne z televízie. Preto by bolo asi najlepšie čo najviac sa s takýmito problémami obracať na širokú verejnosť a doslova ju bombardovať s akými barbarskými činmi sa stretávame pri sledovaní našich významných nálezísk. Nenechávať si to iba v okruhu profesionálnej  komunity, ale čo najviac o tom hovoriť na verejnosti. Jedno slovenské príslovie hovorí: nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie, a zdá sa že archeológovia sú také nemé deti, ktorým nikto nerozumie, pokiaľ to nepovedia na „plnú“ hubu, ako sa ničia naše unikátne lokality.

V súčasnosti sa realizujú stovky archeologických výskumov ročne. Výsledky z nich sa však nedozvedáme. Aký návrh by ste dali kompetentným inštitúciám aby sa to zmenilo?

Už to bolo povedané na Zjazde v Smoleniciach a dokonca človekom, ktorý sa ma na to teraz pýta. V roku 1974 vznikol AVANS a každý nasledujúci rok vyšlo nové číslo. To sa dodržiavalo až donedávna, prečo je teraz 5-6 ročný sklz, si musia spytovať svedomie vydavatelia. Mali by sa urobiť také opatrenia, aby  každý, kto robí výskum musel povinne o ňom informovať, v opačnom prípade nebude dostávať žiadne finančné prostriedky. Takto to totiž fungovalo v minulosti. Kto robil výskum, musel o ňom povinne informovať v AVANS-e do konca februára v nasledujúcom roku. Pokiaľ si pracovníci všetkých inštitúcií na toto nezvyknú, tak AVANS nemá zmysel!

Archeológia sa v súčasnosti stala tvrdým biznisom. Zdá sa, že často to už nie je o archeológii, česť výnimkám. Ako tento trend vnímate Vy?

Žiaľ, je to pravda. Už som to naznačil v súvislosti s A. Kmeťom, ktorého volali skoro negramotní sedliaci, aby robil výskum aj na ich poli. Dnes sa predbiehajú bádateľské kolektívy, aby čo najviac zarobili na vyvolaných výskumoch, a nie aby tie výskumy dotiahli do konca až po spracovanie dokumentácie a publikovanie v nejakom periodiku. Ja som sa snažil aspoň raz za dva roky vypublikovať i tie najmenšie nálezy získané zberom, alebo darom od  spolupracovníkov, buď v AVANS-e, alebo vo Vlastivednom zborníku Považia. Teraz sa tam objavujú taktiež dôležité články, ale súbory nálezov z prieskumov už menej, alebo vôbec nie.

Azda 98% výskumov pokrývajú záchranné a predstihové výskumy vyvolané stavebnou činnosťou. Archeologické prieskumy a výskumy na vedecké a dokumentačné účely buď nie sú, alebo sa realizujú v minimálnej miere. Systematické prieskumy uskutočňované v minulosti múzejnými pracovníkmi a pracovníkmi AÚ SAV sa na väčšine územia Slovenska nerobia. Prichádzame tak o množstvo nových informácii a svoje poznatky nerozvíjame? Čo si o tom myslíte?

Neviem, či by niekto z dnešných kolegov bol ochotný venovať sa skoro po celý život iba jednej lokalite, ako to robil Dr. K. Pieta, ktorý na jednom Seminári vo Vozokanoch vtipne požiadal vtedajšieho riaditeľa AÚ SAV prof. Chropovského, či by ho nemohol menovať riaditeľom Liptovskej Mary. Dnes sa rýchlo dokončí aspoň čiastočne načatá lokalita a už sa uteká na ďalšiu. Svojho času kolega, ktorý je teraz v múzeu v Hlohovci „urobil“ údajne až 52 výskumov do roka. To je nielen fyzicky nemožné, ale ani teoreticky sa to nedá uskutočniť. Dnes by bolo asi treba  urobiť výskumné tímy, ktoré by sa mohli venovať určitej lokalite nielen po dlhšiu dobu, ale aj komplexnejšie. Svojho času Dr. Zol-Adamikova s kolektívom asi 7 ďalších pracovníkov skúmala rozsiahle popolnicové pohrebisko lužickej kultúry, kde spracovali v dvoch rozsiahlych publikáciách nielen vlastné hroby, ale aj sprievodný materiál. V Českej republike sa to už deje na viacerých lokalitách, ale na Slovensku sa každý spolieha iba na seba. Ale ani vtedy nebolo všetko ružové. Ako konštatoval Dr. A. Habovštiak vo svojom vynikajúcom diele o slovenskej stredovekej dedine, ani jeden výskum lokalít z obdobia stredoveku, nebol dokončený. Preskúmalo sa iba pár objektov, ale tak komplexné výskumy ako sa robili v Čechách, na Morave, alebo aj v Maďarsku sa na Slovensku nerobili. Prvýkrát sa takýto výskum realizoval až na stavenisku KIA Motors v Tepličke a v Nedezi, kde sa nielenže  skúmali sídliskové a výrobné objekty, ale dokonca aj objavená cesta, ktorá bola zaznamenaná už na tzv. Jozefínskom mapovaní koncom 18.stor.

Na záver sa spýtam – vedeli by ste nám archeológom dať nejaký odkaz/radu ako prispieť k obohateniu nášho kultúrneho dedičstva, prípadne Vaše motto čím ste sa riadili Vy počas vašej profesionálnej kariéry?

Ja som nemal také možnosti, ako máte teraz. Musel som vychádzať z toho čo poskytoval terén a bolo sa treba len rozhodnúť, ktorú lokalitu skúmať budeme a ktorú ponecháme svojmu osudu. Vtedy bolo jednoduchšie rozhodovanie, lebo finančných prostriedkov bolo toľko, že sa ani v danom kalendárnom roku neminuli. Nemohol som sa sťažovať, že mi nikto nepomáha, každé moje stretnutie s kolegami v Nitre sa skončilo neformálnou diskusiou o problematike, ktorá ma momentálne trápila. Akýkoľvek dovtedy nepoznaný nález bol okamžite komentovaný a aj odborne zhodnotený. Ako príklad uvediem objav hraničného kameňa v chotári Poluvsia tesne pred železničným prechodom na trati Žilina-Rajec. V elipsovitom vyhĺbení bol latinský text, ktorý nebol celkom dobre čitateľný. Dr. Kolník, Ing. Petráš Poľnohospodárske múzeu v Nitre aj pán Gergelyi – odborník na organy, sa úplne nezištne k tomuto problému vyjadrili a pomohli my ho nielen datovať, ale aj vysvetliť k čomu asi mohol kameň slúžiť. Záver bol, že ide o hraničný kameň pôvodného okresu Žilina v rámci Trenčianskej župy, ktorý bol dodatočne premiestnený na hranicu chotárov obcí Poluvsie a Stránske. Takto by sa dalo pokračovať aj v ďalších prípadoch. Aj teraz, keď prídem do archeologického ústavu, nielen Dr. K. Pieta, s ktorým sa poznám vyše 50 rokov, ale aj iní kolegovia sa mi pochvália s výskumami, ktoré momentálne robia. V prostredí Archeologického ústavu v Brne to až také jednoduché nie je. Kolega O. Šedo mi viackrát povedal, že on ani nevie na čom robia jeho kolegovia vo vedľajšej kancelárii. Kolektív je vždy dôležitejší ako jednotlivec, ktorý sám toho veľa nezmôže a preto len kolektívne bádanie by mohlo priniesť zmeny v riešení našich spoločných problémov. Nakoniec ste to pocítili aj pri spracovaní Vašej publikácie, keď sa do jej konečnej verzie zapojilo viacero pracovníkov, ktorým záležalo na tom, aby to dobre dopadlo, čo sa aj nakoniec stalo a výsledkom je cena za najlepšiu knihu za rok 2016 v rámci Slovenskej Archeologickej Spoločnosti pri AÚ SAV v Nitre. Akékoľvek súkromníčenie nemôže mať dlhé trvanie. Takto totiž pôsobil  P. Čaplovič, ktorý bol odrezaný od ostatných kolegov a keď mal akýkoľvek problém, išiel s nim za Doc. Točíkom, ktorého ako jediného uznával.

Ja som bol však toho názoru, že je vždy lepšie sa o problémy podeliť a nie ich utajovať.

Veľká vďaka za rozhovor.

V Žiline 25. apríla 2017

[1] Konferencia v Ružomberku konaná 27. októbra 2016, pozn. autora

[2] po nežnej revolúcii, pozn. autora

[3] vtedajšiemu riaditeľovi Považského múzea, pozn. autora

[4] ide o knihu „OPEVNENIA NA LIPTOVE. Refúgia, hradiská a hrádky od praveku po stredovek“ vydanú v Žiline roku 2016, pozn. autora.