Rozhovor Martina Furmana s archeológom pôsobiacim v Považskom múzeu v rokoch 1966–2007, Mgr. Jozefom Moravčíkom.
V Žiline, 4. november 2021.
S Karolom Pietom sa poznáte už desaťročia. Kedy a pri akej príležitosti ste sa spoznali?
Spoznali sme sa v roku 1967 v zime, keď som chodil do AÚ SAV do knižnice študovať literatúru k mojej diplomovej práci o Počiatkoch slovanského osídlenia na východnom Slovensku. Pri jednej služobnej ceste, ako som išiel na Nitriansky hrad, kde bolo vtedy sídlo ústavu, kráčal predo mnou nejaký mladý muž s veľkou taškou v ruke. Po príchode do ústavnej knižnice sa po krátkom čase otvorili dvere a prišiel ku mne práve ten mladý pán s ponukou spolupráce, keďže on sa bude venovať výskumu Liptovskej Mary a tak môžeme spolupracovať na výskumoch severného Slovenska. Meno dotyčného pána bolo Karol Pieta. Tak sa začala naša dlhoročná spolupráca.
Spolupracovali ste s ním na viacerých významných výskumoch. Jeden z najdôležitejších výskumov pre slovenskú archeológiu vo vzťahu k spracovaniu železnej rudy bol výskum taviacich pecí vo Varíne. Ako si na to spomínate? Ako ste sa k tomu dostali a ako výskum prebiehal?
V rokoch 1979 a 1986 sme robili podrobný prieskum púchovských hrádkov v okolí obetiska v Prosnom, ktoré sme spolu s Dr. Petrovským-Šichmanom skúmali ešte v roku 1966. K. Pieta sa ujal jeho spracovania a spolu sme výskum publikovali v Slovenskej archeológii v roku 1980. Na lokalitu Železná studňa vo Varíne ma upozornil občan Varína, ktorý bol aj obchodníkom v Krasňanoch, kde sme mali depozitáre a často sme sa tam stretávali. Po melioráciách sa objavovali na lokalite kusy železnej trosky a bolo zrejmé, že tu mohli byť hutnícke zariadenia.
Dr. Pietovi som dal o tomto objave informáciu a v roku 1981 sme tu urobili spolu s Ing. Tirpákom podrobný prieskum, pri ktorom sa zistilo viacero mohylových útvarov, ktoré vykazovali prítomnosť železa. Dr. Pieta vybavil na riaditeľstve AÚ SAV finančné prostriedky, maringotku a búdu na ukladanie pracovných nástrojov a nálezov. Výskum trval tri sezóny od roku 1982 do roku 1984.
Postupne sme preskúmali dve haldy, v ktorých sa objavili hromady železnej trosky, prepálené časti podložia, skládka železnej rudy aj drevného uhlia. Boli sme si istí, že sme objavili taviace zariadenia z prvých storočí n. l., až kým neprišiel na výskum Karolov dobrý priateľ Doc. Dr. R. Pleiner DrSc. z AÚ ČSAV. Ten nás upozornil na silno prepálené bloky hliny obalené železnou troskou, ktoré tvorili samotné taviace pece fungujúce už ako vysoké pece.
Podľa Doc. Pleinera sa tento druh pecí dovtedy nenašiel na celom území tzv. Slobodnej Germánie. Podobné pece sa objavili iba na území rímskych provincií. Rímsky historik Tacitus písal o Kotínoch ako o zdatných spracovateľoch železa. Dr. K. Pieta vo svojej kandidátskej dizertácii spojil ľud púchovskej kultúry s kmeňom Kotínov.
Karol Pieta je nepochybne jeden z najvýznamnejších archeológov Slovenska. Ako by ste charakterizovali jeho osobu?
Od začiatku nášho stretnutia som si u neho vážil zásadovosť a kamarátske vzťahy. Nikdy sa nepovyšoval, vždy bol ochotný pomôcť odbornou radou alebo priamo na výskumoch mladších kolegov. Vyše 40 rokov sa venoval výskumu Havránku a Liptovskej Mary, kde vybudoval prvý skanzen na severnom Slovensku.
Roky výskumov najmä z obdobia laténu priniesli množstvo dokumentácie, ktorú zúročil v desiatkach publikácií a odborných článkov doma i v zahraničí. Svoje vedomosti odovzdával študentom v Brne aj vo Viedni. Mimoriadny význam mal aj jeho výskum hradiska v Bojnej, kde sa mu podarilo odkryť a zrekonštruovať najväčšiu známu bránu opevnenia na Slovensku.
Inšpiroval Vás v niečom počas Vašej dlhoročnej práce archeológa v Považskom múzeu?
Najmä v tom, že nové objavy treba čo najskôr publikovať. Preto som pravidelne prispieval do Vlastivedného zborníka Považia aj do AVANS-u. Bol mi vzorom aj pri realizácii výstav a expozícií, kde vždy dbal na zrozumiteľnú prezentáciu pre verejnosť.
Spomínate si v súvislosti s ním na nejaké výnimočné alebo úsmevné udalosti?
Tých bolo viacero, najmä počas terénnych prieskumov. Spomínam si napríklad na starý gazík s vybitou batériou, ktorú sme večer nosili nabíjať na izbu, alebo na improvizovanú opravu hadice do karburátora pomocou tŕňa zo šípovej ruže.
Ako vnímate jeho neustále aktívnu a húževnatú prácu aj napriek pokročilému veku?
Obdivujem jeho vitalitu. Aj napriek zdravotným problémom zostal mimoriadne aktívny, absolvoval zahraničné cesty, výskumy v Rakúsku aj v Kuvajte a dodnes je nenahraditeľný pri riadení ústavu. Je to nezmar, podobne ako bol jeho otec.
Kedy ste sa stretli naposledy a pri akej príležitosti?
Naposledy sme sa stretli pri prezentácii publikácie Budatínsky hrad v Považskom múzeu v roku 2017 a následne aj na hradisku Divinka – Veľký vrch.
Ďakujem za rozhovor.