1. poloha Šiance/Šance/Dielec/reduta/Koleso - situovaný juhovýchodne od intravilánu mesta, na okraji pahorkatinového chrbta Skorušinských vrchov. Od roku 2012 je lokalita právoplatne vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku pod č. 11821.
Prvý hodnoverný archívny prameň k redute predstavuje zápis z vypočúvania zemplínskeho hajdúcha Juraja Kuzmu v Rožňave 18. júla 1709, z ktorého vyplýva, že cisárske vojsko stavia pri Tvrdošíne pevnostný systém, zahrňujúci tak valové opevnenie severne od mesta, ako aj redutu.
Na mapovom diele 1. vojenského mapovania sa uvádza text so zmienkou o opevnení „Šiance“, čo by sa mohlo vzťahovať na polohu reduty.
Dôležitý historicko-ikonografický prameň k lokalite predstavuje mapové dielo z r. 18087 obsahujúce schematický nákres pôdorysu pevnosti:
Zdroj: Furman/Zachar 2012, obr. 3, 22
Poloha „Šiance“ sa dostala do povedomia vedeckej obce v 50. rokoch 20. storočia, keď na lokalitu upozornil V. Obtulovič, miestny rodák, v tej dobe pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre (ďalej len AÚ SAV). V roku 1956 realizoval na tejto polohe povrchový zber. Následne, na jeho podnet, vykonal AÚ SAV pod vedením Alojza Habovštiaka v júli 1957 archeologický výskum lokality.
V súvislosti s históriou lokality autor výskumnej dokumentácie uvádza, že medzi staršími miestnymi obyvateľmi sa zachovala povesť, podľa ktorej „chceli kedysi na Šancoch stavať kostol, ale že sa jeho základy zakaždým zosúvali, keď potom raz v lete „na Jána“ napadol v hôrke sneh, kde teraz stojí drevený kostolík Všechsvetých, rozhodli sa stavbu na Šancoch zanechať a začali kostol stavať tam, lebo napadnutie snehu považovali za zvláštne znamenie“.
Archeologický výskum bol realizovaný formou sond situovaných po obvode opevnenia. Na základe zisťovacieho výskumu v polohe „Šance“ možno skonštatovať, že ide o výšinné opevnené sídlisko z počiatkov novoveku (16. – 17. stor.). Takémuto neskorému datovaniu nasvedčuje charakter nálezov najmä keramiky, často aj s polevou, keramických kachličiek, charakter zvyškov múrov ako i samotný názov „Šance“, ktoré sa u nás ujímajú pomerne neskoro. Temeno kopca bolo pre sídlištné účely vyplanírované a to zemou, získanou z jeho obvodu, čím vznikla okolo kopca priehlbina, pripomínajúca akoby zasypanú priekopu. Zvyšky drevených trámov nachádzajúcich sa v značnej hĺbke /až 200 cm/ treba vysvetliť ako pomocnú konštrukciu pri stavbe kopcovitých výbežkov, aby sa zabránilo zosúvaniu pôdy. Smer trámov totiž rešpektuje smer svahu. Funkciu kopcovitých výbežkov, ktoré členia meandrovite celý obvod temena vŕška, nemožno dnes bližšie vysvetliť.
Získaný hnuteľný nálezový fond má v zmysle dikcie výskumnej dokumentácie fragmentárny charakter. Najpočetnejšiu skupinu predstavuje keramický materiál. Fragmentárna povaha nálezov podstatným spôsobom limituje ich výpovednú schopnosť. Z kategórie keramických nálezov sú okrem bežného črepového materiálu, ktorý je možné len rámcovo zaradiť do ranného až vrcholného novoveku, výraznejšie zastúpené zlomky kachlíc. Z ostatných nálezov treba ako vhodný datovací materiál spomenúť zlomky fajok zo sondy G nachádzajúcich v rovnakom stratigrafickom kontexte ako uvedená kachlica. V prvom prípade ide o trúbeľku dvojdielnej fajky zdobenej radielkovým dekorom s datovaním do 17. – 18. stor. V druhom prípade ide o valcovú hlavičku dvojdielnej fajky s rovnakým datovaním.
Zdroj: Furman/Zachar 2021, obr. 5, 24
.webp)
Hnuteľné nálezy z archeologickho výskumu Alojza Habovštiaka (zdroj: Furman/Zachar 2012, obr. 15, 37).
.webp)
Skica pôdorysu reduty uvedená v osobnom fonde J. Geburu (zdroj: Furman/Zachar 2012, obr. 4, 24).