Zaniknutý kostol vo Vrbici

Vrbica tvorí od roku 1923 časť mesta Liptovský Mikuláš. Kedysi to však bolo samostatné zemepanské mestečko. Prvá písomná zmienka sa datuje rokom 1267, no niektorí historici na základe rozboru názvu považujú toto mestečko za staršie a radia ho medzi staré slovanské  sídla  na Liptove z obdobia 9. – 12. storočia (Kufčák 2007, 13; Uličný 2014, 221). Vrbica vznikla na brehu Váhu a celé stáročia sa nachádza v tesnej blízkosti  Liptovského Mikuláša. Na mieste starých domov, záhrad  a pasienkov boli v druhej polovici 20. storočia  postavené paneláky a vyrástlo tu sídlisko. Z pôvodnej zástavby sa zachoval evanjelický kostol a niekoľko starších domov na Vrbickej ulici. V doteraz publikovanej literatúre o dejinách Vrbice sa nespomínajú žiadne iné sakrálne stavby okrem evanjelického kostola, ktorý sa nachádza uprostred kruhového objazdu na Sídlisku 4. apríla a je známy ako Zbierka. Táto, pôvodne svetská stavba,  postavená  v rokoch 1839 – 1840, slúžila najskôr ako mestský dom – radnica s vežou (Kufčák 2007, 57).  Nachádzala sa tu miestnosť určená na zhromažďovanie občanov (zhromažďovanie – zbieranie – odtiaľ názov Zbierka), úradovňa magistrátu, a dokonca aj väzenská cela. Až po prvej svetovej vojne a rekonštrukcii začala táto budova slúžiť ako modlitebňa a od roku 1951 evanjelický  kostol (Kufčák 2007, 83).

Na základe novších zistení sa však môžeme domnievať, že Vrbica mala svoj vlastný kostol dávno pred postavením budovy Zbierky. Hlavným dôkazom je mapa Vrbice z rokov 1773 – 1774, ktorá je dostupná  na webovej stránke

https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/2537/

Podľa tejto mapy sa približne v priestore, kde dnes stojí ev. kostol Zbierka, nachádzali ruiny kostola označené ako „Rudera Templi SS Sacramenti Eucharistiae“ (Rudera Templi sanctissimi sacramenti eucharistiae sacristae). Preložené z latinčiny:  ruiny sakristie kostola najsvätejšej sviatosti eucharistie. Bola teda na mieste, kde dnes stojí evanjelický kostol Zbierka staršia sakrálna stavba? Mapa vyobrazuje územie kedysi samostatného mestečka Vrbica  v 70. rokoch 18. storočia po ničivom požiari 9. augusta 1773. Už pri zbežnom pozretí je zjavné, že sieť hlavných ulíc sa odvtedy veľmi nezmenila a neskoršia zástavba rešpektovala historické usporiadanie domov a ulíc. Samozrejme pôvodne rozsiahle lúky, polia, pasienky a záhrady postupne padli za obeť ďalšej výstavbe, a sieť riek a potokov sa tiež výrazne zmenila, no hlavné komunikácie, ktoré sa dnes nachádzajú vo Vrbici a ktoré ju v minulosti spájali s Vyšným Huštákom a Liptovským Mikulášom zostali zachované v podobe dnešnej Kollárovej, Bellovej, Vrbickej a Vrlíkovej ulice. Takisto križovatka Vrbickej, Kollárovej a Vrlíkovej ulice sa nachádza viac menej v tých istých miestach, ako ju vidíme vyznačenú na mape z roku 1773 – 74. Rovnaké rozloženie cestných komunikácií i keď už s rozsiahlejšou domovou zástavbou  je badateľné na mladších katastrálnych mapách Vrbice, ako aj na historických mapách z prvého, druhého a tretieho vojenského mapovania Habsburskej monarchie. Na katastrálnych mapách tohto územia z rokov 1803 a 1829 (taktiež dostupných na web. stránke https://maps.hungaricana.hu) však už v mieste križovatky hlavných ulíc, kde sa mali nachádzať pozostatky staršieho kostola, nie je označené nič. Pravdepodobne ruiny už neboli viditeľné a spomienka na niekdajší kostol sa vytrácala s poslednými pamätníkmi. Na mapových listoch z prvého vojenského mapovania, tzv. jozefínskeho, ktoré prebiehalo v rokoch 1769 a 1782-1784 je Vrbica pomenovaná ako Wrbitze a  miesto križovatky ciest, kde sa mali nachádzať ruiny kostola je prázdne.  Na podkladoch z druhého vojenského mapovania  v rokoch 1819 – 1858 je mestečko označené ako Werbice a na sledovanom mieste už vidno menšiu stavbu štvoruholníkového pôdorysu, ktorá pravdepodobne predstavuje budovu radnice. Na mapách z tretieho vojenského mapovania z druhej polovice 19. storočia je zástavba výrazne zahustená a na mieste križovatky je  už jasne vyznačená stavba – Zbierka.

Okrem mapy, je ďalším dôkazom existencie staršieho kostola vo Vrbici informácia v diele Mateja Bela Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku.  V opise Liptovskej stolice, v časti, kde píše o svätomikulášskej farnosti spomína, že k tejto farnosti patrili i viaceré filiálky, čiže kostoly, so spoločenstvami, ktoré sa s ňou spájajú a medzi nimi, na prvom mieste menuje filiálku vrbickú (Bel 2014, 199). To znamená, že v Belových časoch, v prvej tretine 18. storočia sa o kostole vedelo, a je možné, že ešte stál. Priestor, kde mal byť kostol vybudovaný, vytvárala križovatka hlavnej komunikácie vedúcej od východu na západ stredom mestečka a cesty, ktorá v kolmici prechádzala cez túto komunikáciu a spájala hlavnú liptovskú cestu s dedinami južne od Váhu. Nešlo o žiadne veľkolepé námestie pravidelného tvaru. Podľa niektorých autorov sa v rámci Vrbice nenachádzalo žiadne centrálne priestranstvo (Kvietok 2010, 228). Je však možné domnievať sa, že práve táto neveľká plocha tvorená križovatkou ciest s kostolom bola miestnymi obyvateľmi považovaná za akési centrum. A tento charakter nestratilo toto miesto ani po zániku kostola, pretože sa nachádzalo približne v strede mestečka a o niekoľko desiatok rokov neskôr bolo vybraté ako miesto, kde bola postavená radnica, neskôr modlitebňa a evanjelický kostol. Istým spôsobom tak toto miesto ako centrum vnímajú obyvatelia tejto časti Liptovského Mikuláša i v súčasnosti.

Vyvstáva viacero otázok. Kedy bol Kostol najsvätejšej sviatosti eucharistie zničený?

Keďže v rokoch 1773 – 1774 boli ruiny kostola ešte natoľko výrazné, že sa stali hodne zaznačenia na mapu ako orientačný bod, k zničeniu kostola mohlo dôjsť buď v priebehu niekoľkých rokov alebo desaťročí pred samotným vznikom mapy. No je tiež možné, že kostol bol zničený práve požiarom v roku 1773 a plán zaznamenáva stav tesne po požiari. Na mladších mapách už zmienky o kostole ani jeho ruinách nie sú. Stavebný materiál si pravdepodobne rozobrali obyvatelia Vrbice a miesto, kde stál, zostalo prázdne. Bol to bežný zvyk – nadzemné časti zničenej kamennej stavby sa opätovne zužitkovali, zostali len pod zemou ukryté základy. A aj tie niekedy ľudia vykopávali a zužitkovali nanovo. Takto to fungovalo aj pri zrúcaninách stredovekých hradov, dokonca aj kamenný materiál z niektorých pravekých hradísk používali ľudia na stavbu budov, čím ich, pravda, nevedomky poškodzovali.    

Prečo kostol zanikol?

Niektoré kostoly spustli, keď zanikli dediny v ich blízkosti, a teda prestali plniť svoj účel. Kostol v dedine Svätý Štefan severne od obce Veterná Poruba napr. spustol v prvej polovici 18. storočia potom, čo obyvatelia opustili dedinu, keď im niekoľkokrát zamrzla úroda (Bel 2014, 215). Mnoho kostolov zničili v minulosti povodne. Z východnej a severnej strany obtekalo Vrbicu bočné rameno Váhu, ktoré napájalo mlyn. Podľa plánu stál aj spomínaný kostol na brehu potoka, ktorý tiekol stredom mestečka od východu na západ. O liptovských potokoch a riekach hovorí vo svojej práci i M. Bel. Podľa neho dávajú ľuďom prácu i obživu, no keď sa rozvodnia, zabíjajú, ničia domy, devastujú celé oblasti v blízkosti brehov. Nebezpečným živlom bol najmä Váh, ktorý menil koryto a záplavami v jarných mesiacoch ničil mosty, domy, hospodárske budovy a polia (Kufčák 1968, 65). M. Bel opisoval aj Smrečiansky potok, pretože sa často rozvodňoval a spôsoboval škody. Jedna jeho časť sa vlievala do Váhu pri Okoličnom, druhá práve pri Vrbici. V auguste 1725 dokonca podmyl cintorín pri františkánskom kláštore v Okoličnom a zhruba 300 nebožtíkov silný prúd vyplavil a odniesol k Okoličnému (Bel 2014, 127). Takéto ničivé povodne boli zaznamenávané opakovane. V 18. storočí sa ružomberské mestské protokoly zmieňujú o 13 rozsiahlych povodniach Váhu v rokoch 1711, 1725, 1727, 1729, 1734, 1740, 1748, 1751, 1771, 1776, 1781, 1782 a 1789 (Churý 1968, 79). Do roku 1773, keď vznikol plán obnovy Vrbice teda zasiahlo toto mestečko niekoľko záplav. M. Bel tiež spomína časté požiare, ktoré Vrbicu natoľko poškodili a zmenšili, že si podľa neho ťažko dokáže udržať štatút mestečka (Bel 2014, 203). Jeden z najzhubnejších požiarov vypukol práve v auguste 1773, keď veľká časť Liptovského Mikuláša spolu s Vrbicou ľahla popolom (Churý 1968, 79). Táto udalosť je zaznamenaná aj na samotnej mape. Vo Vrbici vtedy zhorelo 19 domov, 47 humien a 108 maštalí (Kufčák 2007, 31). Vrbický kostol teda mohol vyhorieť, alebo mohol byť zničený povodňou, pravdepodobne niekedy v období 40. – 70. tych rokov 18. storočia.

Kedy bol kostol postavený?

V doteraz publikovanej literatúre sa sakrálna stavba v mestečku Vrbica nespomína. Predpokladalo sa, že obyvatelia Vrbice spadali cirkevne pod správu farského kostola v Liptovskom Mikuláši, hoci mestečko patrilo pod iného – hrádockého zemepána a žiadna pozoruhodnejšia sakrálna stavba tu nevznikla (Ratkoš 1968, 51). Je možné, že zo začiatku tomu tak aj bolo. Na základe výskumu starších dejín Liptovského Mikuláša sa predpokladalo, že kostol sv. Mikuláša slúžil ako centrálny farský kostol pre obyvateľov blízkych dedín – Vrbica, Bobrovec, Ploštín, Okoličné a Palúdzka v súlade s nariadením uhorského kráľa, že obyvatelia 10 susedných dedín si majú svojpomocne postaviť kostol (Uličný 2006, 13). No postupne, ako rástol počet obyvateľov a sídla sa rozrastali, bolo azda nutnosťou i vecou prestíže, mať vlastný kostol. A nové chrámy postupne v okolitých obciach aj vznikali. V Palúdzke dal okolo roku 1300 postaviť kostol sv. apoštola Jána šľachtic Ondrej (Ratkoš 1968, 55). V Okoličnom bol na mieste staršej gotickej sakrálnej stavby postavený kostol sv. Petra z Alkantary ako súčasť kláštorného komplexu koncom 15. storočia. Taktiež v Bobrovci postavili kostol sv. Juraja už v prvej polovici 14. storočia. Mestečko Vrbica sa spomína v písomných prameňoch skôr ako Liptovský Mikuláš, už v roku 1267. Mestské privilégiá nadobudla v 15. storočí (1412) a rozlohou i počtom obyvateľov spočiatku susedný Liptovský Mikuláš prevyšovala (Ratkoš 1968, 39; 51). Rozvoj Vrbice však netrval dlho a od polovice 16. storočia strácala charakter mestečka (Ratkoš 1968, 52). V 17. storočí hospodársky a sociálny vývoj Vrbice upadal a počet obyvateľov klesal (Uličný 2014, 222). Predpokladáme, že v tom čase by už Vrbičania kostol nestavali, takže pravdepodobne vznikol skôr ako v 16. storočí.  Plán obnovy mestečka Vrbica po ničivom požiari z roku 1773 s vyznačenými ruinami kostola spolu so záznamom o vrbickej fílii svätomikulášskej  farnosti v diele M. Bela naznačujú existenciu staršej sakrálnej stavby vo Vrbici. Či takýto kostol existoval a kedy bol postavený  môže definitívne potvrdiť  iba archeologický výskum v blízkom okolí, alebo pod podlahou terajšieho evanjelického kostola Zbierka, spolu s ďalším štúdiom archívnych dokumentov. V miestach, kde sú naznačené ruiny kostola bola v prvej polovici 19. storočia  postavená radnica. Priestor pre budovu tak zrejme nebol vybratý náhodne, ale využila sa prázdna a strategická poloha v strede mestečka, ktorú rešpektovala aj vtedajšia domová zástavba vo Vrbici. Počas stavebných činností v budúcnosti v týchto miestach bude namieste zvýšená opatrnosť, aby nedošlo k zničeniu prípadných archeologických nálezov a situácií.

Literatúra, pramene:

Bel M. 2014. Liptovská stolica. Hungariae antique et novae prodromus (etc.). Norimbergae Conradus Monath 1723, Čadca.

Churý, S. 1968: Liptovský Mikuláš v 18. storočí. In: Liptovský Mikuláš 1968.

Kufčák, E. 2007: Vrbica a vrbický urbár. Liptovský Mikuláš 2007.

Kvietok, M. 2010: Príspevok k pôdorysom sídiel s prvkami centrality v priestore Liptova. Acta historica neosoliensia. 13. Vol.  1-2. 2010.

Ratkoš, P. 1968: Z najstarších dejín mesta. In. Liptovský Mikuláš 1968.

Uličný, F. 2006: Od začiatkov do polovice 19. storočia. In: Liptovský Mikuláš. 2006

Uličný, F. 2014: Dejiny Liptova od 9. do 19. storočia. Liptovský Hrádok 2014.

https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/2537/

https://apsida.sk

https://www.facebook.com/pg/muzeumJK/photos/?tab=album&album_id=3188320254535894