Bohuslav Chropovský v Slovenskej archeológii 1987 “K sedemdesiatke Pavla Čaploviča” (s. 194-195)

“Dosiaľ dejiny slovenskej archeológie nezaznamenali, že vlastne P. Capiovič položil týmto výskumom (kostrové pohrebisko pri výstavbe amfiteátra v Nitre, pozn. redakcie) základy pre systematický výskum jednej z najvýznamnejších
lokalít v našich národných dejinách, akou je Nitra.” (s. 195)

“Vďaka neúnavnej práci P. Čaploviča oravská zem poodhalila bohaté stránky svojej i našej histórie a do svetovej odbornej literatúry sa zapísala nielen novými významnými nálezmi, ale aj novou halštatskou kultúrou oravského typu, objaviteľom ktorej bol práve P. Čaplovič.” (s. 195)

Jozef Vladár v Slovenskej archeológii 1994-2 “Zomrel Pavol Čaplovič” (s. 402-403)

“Ku generácii bádateľov, ktorí stáli pri zrode modernej slovenskej archeológie, patrí aj Pavol Čaplovič, obetavý, dobrý, a najmä skromný človek, ktorého cesta k archeológii nebola nijako jednoduchá. Jeho životná púť je názorným príkladom rastu osobnosti, ktorá so zanietením jemu tak vlastným vyorala hlbokú brázdu nielen v oblasti regionálnej archeológie, muzeológie, ale i v slovenskej kultúre.” (s. 402)

“Hoci P. Čaplovič nebol absolventom štúdia archeológie, prejavil sa od počiatku ako neobyčajne schopný pracovník v teréne, so zmyslom pre precíznu kresbovú a fotografickú dokumentáciu. Hlboký záujem o archeológiu prejavoval už v detstve, keď zachraňoval archeologické pamiatky, ktoré sa náhodne dostávali na povrch počas hlbokej orby, alebo sa objavovali počas rôznych prác v teréne na rodnej Orave.” (s. 402)

“Úspešné zavŕšenie pamiatkovej obnovy Oravského hradu, kde sa neskôr realizovali mnohé moderné a úspešné expozície dejín Oravy a jej kultúry, je presvedčivým svedectvom neúnavnej, obdivuhodnej, ale aj dosiaľ nedocenenej práce človeka, ktorý zasvätil bezo zvyšku svoj život rodnej Orave.” (s. 403)

“V Pavlovi Čaplovičovi, ktorý zomrel 5. júna 1994, stratila slovenská archeológia zanieteného, obetavého pracovníka.
Jeho celoživotné dielo je dokladom húževnatej, tvorivej vedeckej, vedecko-organizátorskej i kultúrnej práce nadšeného rodoľuba, ktorú zasvätil predovšetkým poznaniu dávnoveku Oravy. Jeho odkaz je inšpirujúci, pretože nás presviedča, že aj v regionálnych podmienkach možno „robiť’ vedu presahujúcu svojím významom hranice národného spoločenstva. Tvorivej práci zasvätil celý svoj život.” (s. 403)