,,LÚČNY HRÍB“

Hradisko Lúčny hríb sa nachádza v južnej časti katastra obce Liptovská Štiavnica, pri ústi Zemianskej doliny ako osamelo vystupujúce dolomitické bralo. Poznačené viacerými terénnymi depresiami súvisiacimi pravdepodobne s častým narúšaním amatérskymi výkopmi a ťažbou kameňa, neumožňuje zreteľné čítanie pôvodnej terénnej úpravy skalnej vyvýšeniny. Západnú stranu tvorí strmý svah, na severe a východe sa napája na terasu, z ktorej je najjednoduchší prístup na vrcholovú plošinu. Najvyšší, južný bod hradiska prestavuje homôľku, na ktorú sa napája strmo sa zvažujúci ostrý hrebeň dolomitického brala. Prirodzene ohraničená vrcholová plošina je tvorená terasami, vhodná na prechodné osídlenie. Pravdepodobne severná a východná strana vrcholového plateaubola obohnaná valom, nakoľko v týchto častiach je najmenšie prevýšenie medzi terasou a vrcholom hradiska. Nevýrazne sa to javí aj v teréne. Známy archeologický materiál dovoľuje túto lokalitu zaradiť už k hradiskám doby halštatskej s dokladom osídlenia až do slovanského obdobia.

,,KOHÚT“

Refúgium z d. halštatskej a d. laténskej (?) bolo objavené 19. 9. 2003 počas prieskumu časti regiónu Liptova v rámci projektu „Ochrana a záchrana archeologických a historických pamiatok na území Slovenska ako integrálna súčasť európskeho kultúrneho dedičstva“. Poloha má výrazne výbežky na severozápade a severovýchode ukončené skalnatými zrázmi a juhozápadná strana vrcholovej plošiny s výrazným kolmým bralom tiahnucim sa zo severozápadu na juhovýchod vytvára dojem miesta vhodného na osídlenie v čase nebezpečenstva.

,,LAZY“

Lokalita bola objavená 19. 9. 2003 počas prieskumu časti regiónu Liptova v rámci projektu „Ochrana a záchrana archeologických a historických pamiatok na území Slovenska ako integrálna súčasť európskeho kultúrneho dedičstva“. Polohu Lazy tvorí séria menších terás a nerovností výškovo ohraničených vrstevnicami 800–830 m. Ide o polohu na krátkodobé osídlenie, resp. malý strážny hrádok. Prieskum detektorom kovov priniesol okrem novovekých predmetov aj polovicu železnej perovej pinzety s trapézovito rozšíreným koncom. Podobné pinzety sú známe z doby laténskej a rímskej. Nosili sa väčšinou na opasku a bývajú súčasťami garnitúr toaletných potrieb.