Michal Slivka – Rozhovor

Tomáš Kopták pomerne podrobne spracoval Tvoju cestu k archeológii.^[1] Ja by som sa rád zameral viac na niektoré etapy Tvojho života – 1) detstvo a formovanie pozitívneho vzťahu k histórii a archeológii, 2) vysokoškolské štúdium a profesionálna kariéra aj vo vzťahu k severnému Slovensku, 3) spomienky na archeológov, ktorí obohatili územie severného Slovenska o poznanie svojej minulosti a niekoľko osobných otázok na záver.

Pôvod Slivkovcov, detstvo a formovanie pozitívneho vzťahu k histórii a archeológii

Predpokladám, že si si zisťoval svoj rodokmeň. Pokiaľ si až došiel?

Robil som to tak rodinne, pre sestru, nebohého brata a z manželkinej strany. Doma som došiel do 18. storočia, ale nešiel som do levočských matrík. Čo mám pozisťované, aj vďaka otcovi, ktorý vypisoval z náhrobníkov, mal dobrú pamäť, a teraz aj pre vnúčatá, ktoré sú roztratené po svete – Kanade, aby vedeli tieto naše korene, s kým sú bratranci.

Pôvod máme jednoznačne na Spiši. Prví Slivkovci prišli v 19. storočí do Letanoviec asi zo Spišského Štiavnika. Jeden Martin bol na jezuitských štúdiách v Košiciach.  Ján Slivka, môj dedo po otcovej strane zomrel 67 ročný, ja som ho nepoznal, zomrel pred mojím narodením v roku 1946. Bolo to trápenie, na dedine peňazí nebolo, bol dvakrát v Amerike v Ohnivej zemi. Robil v bani. Doniesol nejaké peniaze, aby si kúpil nejaké roličky a kravičku ku tomu, tak ako to vtedy  bolo. To aj podmienilo neskôr odmietavý postoj otca na vstup do JRD.^[2] Hovoril, že ja som lacno neprišiel k majetku. Aj môj otec dokúpil nejaké pozemky, lebo gazdoval ale hovoril, že to boli ťažko nadobudnuté role, ktoré boli podelené už pre súrodencov.

Babku po otcovej strane som poznal, zomrela v roku 1957. Bola rodená Roxerová. Zrejme tu bolo niečo nemeckého, ona si to neuvedomovala, je možné, že priezvisko Roxer mohlo byť skomolenina mena Rákus. No má spišský pôvod. Natrápila sa. Pamätám si ako cez deň robila a v noci tkala na krosnách. Ona sa starala o gazdovstvo. Navyše, otec i jeho bratia boli na školách. Bolo sa treba obracať, hoci toho najstaršieho dali na teológiu a tam sa neplatilo. Bol to môj strýko Ján,^[3] študoval v Nitre. Z maminej strany, oni takí sedmoslivkári mohli byť, Draveckí. Babka Anna a dedko Jozef. Tých som dobre poznal. Dedko sa dožil 91 rokov, bl som aj na pohrebe a babka 82 rokov. Korene aj tejto rodiny sú v Letanovciach.

Pôvod teda bol aj intelektuálny, strýko kňaz, druhý strýko Jozef bol lesný inžinier. Študoval v Bratislave spolu s Belom Pollom.^[4] Bývali na katolíckom internáte vo Svoradove, kde chodil dr. Tiso slúžiť omše. Strýko mi hovoril, že prvý miništrant bol Belo Polla. Potom robil aj námestníka Krajských lesov v Košiciach, ale externe prednášal aj na Lesníckej fakulte vo Zvolene. Napísal aj štúdie z dejín lesníctva.

Otec Michal. Sme sa smiali, že už ďalšie meno Michal nemohlo byť v našej rodine, lebo sme boli traja v dome – otec, ja a kocúr Mišo. Otec chodil na strednú poľnohospodársku školu v Spišskej Novej Vsi. Takže aké také základy tiež mal a bolo vidno, že doma sme mali takú literatúru – rôzne učebnice, Roľnícke noviny z obdobia Slovenského štátu. Boli u nás odložené, tak sme v tom listovali. A otec už začal v tom poľnohospodárstve podnikať. Meliorácie, od Nemcov pokúpil všelijaké mašiny, napríklad samoviazač za koňmi; už v podstate podnikal. No a v tom prišiel rok 1948.

Rok Tvojho narodenia a nástup ťažkých časov.

Patrím ku generácii „detí socializmu“, nakoľko na svet som prišiel v čase februárového komunistického prevratu v roku 1948, keď bola nastolená komunistická totalita a v ktorej som rástol 41 rokov. Vďaka rodičom, hlavne otcovi bolo nám jasné, že komunizmus nepoznal, či neveril v žiadny prirodzený zákon, či zákon svedomia a vylúčil veškerú morálku od základu, ba samé slovo morálka im znelo odpudivo.

Ja teraz z odstupom času sa pozerám na to, že v čom sa na takej dedine urobil rozvrat. Morálny rozvrat bol jednak v tom, že tým ľuďom pobrali polia, každý kašľal na to spoločné, však sa to gniavilo všade, aj u nás, každý kto mohol, tak urval. To znamená, že dedina ako jedna rodina už neplatilo. Ak nejaká rodina bola chudobnejšia, že sem tam snopok slamy ukradli na poli, nebol to v porovnaní so zlodejstvom žiaden hriech. Tak to vidím, nastal tak rozvrat tej starej dediny a pod vplyvom komunizmu.

Keby to išlo normálnym vývojom, teda keby neprišiel prevrat, nebol by som archeológom, lebo otec bol podnikavý, aj mal to vzdelanie, bol by som iste ostal na gazdovstve. Lebo u nás ta dolina bola úrodná – doniesla nielen ovsík, ale aj pšenicu, žito a samozrejme zemiaky. Aby sa človek menej trápil, postupne skupoval pozemky, kto mohol, tu jeden slíž, tu druhý. Takže by sme boli takí kvázifarmári. No vývoj mal celkom iný priebeh.

V takomto duchu a presvedčení som ako 21-ročný napísal list rodičom (v apríli 1969), v ktorom som uviedol, že „komunizmus je ľudská horúčka, ktorá však pominie (bude trvať 10-20 rokov a každý národ to odsúdi). Komunizmus ako taký musí padnúť!!!“. A naplnili sa moje prorocké slová – po 20 rokoch padol. Lenže list sa dostal do rúk ŠtB a to ma stálo vylúčenie z vysokoškolského štúdia. Z odstupom času, švagor, ktorý je teraz u Vás v Žiline, keď to prečítal, vravel, že klobúk dole ako som uvažoval ešte ako 21 ročný fagan.

Mal som aj v rodine prístup ku knihám. Boli knihy Červené Rusko, kde bolo opísané čo tam boľševici vystrájali a to sa implantovalo k nám, samozrejme aj celý Gottwald tam bol pripravený, takže išiel na hotové aj so sovietskymi poradcami. Potom si spomínam, keď mi kanonik J. Vojtas povedal, že jeho starý otec bol tiež v Rusku na fronte a ten vypovedal, že čo je komunizmus: „chlapče, to je taka jedna veľka šviňa co požiera vlastne prašeta“. A to sa aj naplnilo, keď zoberieme tie procesy so Slanským a ďalšími.

Ako si spomínaš na základnú školu? Ktoré predmety si mal najradšej? Aký vzťah si mal k dejepisu?

Tá premena sa nás dotkla. My sme nechápali, čo sa deje. V prvom ročníku som mal učiteľa, ktorý ešte organoval, bol regenschori, kríže sa už odstránili, prišla ateizácia – to sa nás samozrejme dotýkalo, keď nám hovorili, že Boha si vymyslela panujúca trieda. Moja prvá dvojka zo správania bola už vtedy.   V triede sme mali na stene obrazy Marxa, Engelsa a Lenina a my sme to opľúvali. No čo sa týka učiteľov – boli i takí aj takí. Bolo to vidno, ako na slovenskom vidieku. Hoci učitelia dosť zohrali úlohu či pri kolektivizácii, či neskôr. Báli sa o svoje miesta, boli zastrašovaní. Ale neodsudzujem nič. No boli aj učitelia, ktorí si všimli, to som bol už v deviatom ročníku, keď som dostal trojku z chovania aj s bratom. Pretože my sme mali povinne odoberať denník Pravda. Tak otec zobral kus papiera, vrecko od múky, a napísal: „pán učiteľ, viete že on nie je zárobkovo činný a boľševickú tlač si neprajeme“. Bol to principiálny postoj, že nie nátlakom odoberať. Trojky z chovania sme mali aj za vymeškané hodiny, pretože otec, keďže bol naďalej súkromne hospodáriaci roľník, nás nepúšťal na brigády JRD, ale robili sme na hospodárstve. Hovoril „šak vy robíte na gazdovstve“, ústava to zaručovala, odovzdávame dávky, nepríjemné kontingenty. Išli nás zadusiť. Otec potom šiel až do extrému. Keď bol cirkevne prikázaný sviatok, do školy sme nešli, ale na sv. omšu.

Ak sa vrátim späť k otázke, inklinoval som k humanitným odborom – slovenčine, literatúre, bavilo ma to. Aj v knižnici sme mali knihy.  Spomínam si, že som čítal Kukučína čo sme mali doma, ale aj v knižnici alebo Ľuda Ondrejova, čo každý tým prechádzal. S dejepisom som nemal problémy, rovnako ani so slovenčinou a literatúrou. Horšie to bolo s matematikou. Problém bol aj v učiteľovi, boľševikovi, ktorý nám to dával pocítiť a ani nevedel nás naučiť. Otec sa tomu čudoval, lebo v rodine boli na matematiku šikovní, veď strýko učil matematiku, ako rodina to mali v génoch.

Bol nejaký učiteľ na základnej škole, čo Ťa ovplyvnil?

Bola jedna učiteľka, volala sa Tomášová, pochádzala z Kežmarku, ktorá sa snažila dať deťom niečo viac a tá si ma všimla. Vedela podať veci ináč. Okrem toho, čo sa týka pozitívneho vzťahu k dejepisu, dosť veľa na mňa vplývalo prostredie. Počas zimy v nedeľu chodili roľníci na posiedky k nám. Pred domom sme mali lavičku. Tak tam sa v lete stretávali a spomínali. Už vtedy ma to všetko zaujímalo, vypytoval som sa na hocičo. Samozrejme všetko to bolo pod rúškom rôznych mýtov, aj to Kláštorisko spomínali, kde sú zvony zakopané a podobné príbehy, ktoré ma zaujímali.

Okrem toho, ďalšia vec, ktorá ma ovplyvnila bola otcova kronika, ktorú začal písať. Kroniku rodu aj obce. Ale súkromne. Teraz je u sestry. Napríklad veľmi dobre má tam spracované obdobie kolektivizácie na dedine. Kto, kedy, ako. To by si zaslúžilo špeciálny pohľad: ako sa gazdovia v zime skrývali po potokoch v lese pred agitátormi, ktorí chodili ľudí presviedčať. V tej dobe na MNV^[5] boli vyvesené rozpisy, kto, kedy, kam pôjde. Boli to rôzni učitelia, úradníci. Otec ich prijal, no ostatní boli poskrývaní v lese v tvrdej zime. Zdanlivo sa vyhovárali, že zbierajú prúty na košíky. Otec bol nebojácny. Prišli, hral na gombičkovej harmonike, dopredu im povedal, „o JRD nehovorme“, ponúkol im chleba, slaniny, „odkrojte, ste hostia a zaspievajme si“. Keď začali o družstve hovoriť, tak ich vyhnal. Objavilo sa to následne v tzv. bleskovkách – letákoch, ktoré sa roznášali potom po dedine, že Slivka agitátorov vyhnal. My sme to ako deti tiež vnímali. Takže bolo aj veselo aj rušno, v atmosfére napätia a strachu.

Kontingenty boli nastavené tak, že sa nedali splniť. My sme mali šesť sliepok a ročne z nich dať, neviem či nie 3000 vajec. Tak sme chodili do štátnych majetkov pri Arnutovciach, otec kúpil po nejakých 60 halierov za vajce, a jemu dali 40, takže na vajci stratil 20 halierov. A my sme celý večer – ja, brat aj mama s octovou vodou umývali opečiatkované vajcia, aby nebolo vidno, že sú kúpené. A keď si nesplnil normy, nacúvali auto a pobrali nám všetko. Zostali prázdne stajne, dali nám aj nejaké peniaze, čo ja viem, za sviňu prasnicu štvrtinovú cenu.

Potom sa otec znovu chytil, no neskôr ho zavreli. A videl som aj to, keď som prišiel s kravami z paše domov, ako mi otca na zemi kopú do hlavy. To všetko zanechá v človeku isté stopy. Až nenávisť voči tomuto komunizmu, čo je prirodzené. Dnes sa už nad nich človek povznáša. Čo poviem z inej strany, bola to veľmi dobrá škola. Lebo tá škola bola pre život. Ten kríž dostaneš, musíš ho nejako niesť, ale ťa postaví na nohy. A to boli základy, samozrejme aj tá drina. My sme ako deti nadávali, lebo naši rovesníci, ktorých rodičia boli v družstve, sa chodili v lete kúpať, a my sme dreli na hospodárstve. A potom ešte mocivládcovia prídu a ti to pokradnú.

Ešte ďalšia vec, moji rodičia po 1948 neboli ani raz na voľbách. Komunisti vykazovali 100 % účasť, ale oni nechodili. Pred voľbami vždy k nám prišli, robili domovú prehliadku,  z každej strany fotili bustu Hlinku, ktorú sme mali doma, zastrašovali ako vedeli. Otec to bral z nadhľadu. Nehovoriac o ďalších detailoch. Napríklad povybíjali okná predsedovi JRD a všetko nekamuflovali tak, že vinníkom je zrejme môj otec, aby ho zastrašovali a psychicky deptali. Takže to sú také nepríjemne spomienky, ktoré sa vracajú k tebe. Ale otec nám vždy hovoril „neboj še chlapče, Pán Boh je ten istý“.

Cesta k archeológii

Na strednú školu si ale nastúpil do SNV na strednú priemyslovku, ktorá nemá s archeológiou veľa spoločného, či?

To vyplýva z predchádzajúceho vývoja. Vtedy boli gymnáziá tzv. SVŠ, trojročná stredná všeobecnovzdelávacia škola. Kde som mohol ísť na strednú školu s takýmito posudkami, ktoré vždy dávali nejakí „nohsledi“ na obecnom úrade? Jedine, čo sa vtedy podarilo, jeden zo strýkov mal na Kapitule spolužiaka, riaditeľa strednej priemyslenej školy geologickej a baníckej, Lučivjanského. Komunista bol, o tom potom. Bolo to po amnestiách, šesťdesiaty tretí rok, bolo to voľnejšie. Samozrejme tá geológia, volali nás kameňare, ma nebavila, ale potom som sa oťukal vďaka tomu, že nielen ja, ale boli tam z celého Slovenska decká bývalých politických väzňov, napr. z Bratislavy Kristína Franková. A tak sme boli zašití v Spišskej Novej Vsi. Tam pôsobil profesor Ján Horník, neskorší poslanec za KDH. Vynikajúci slovenčinár. Tu som dostal lepšiu formáciu z dejepisu, literatúry a vôbec zo slovenčiny. Môj triedny, pôvodom Rus Bondarenko, ešte žije, hovoril „Preukážte, čo viete robiť a že vás to baví“. To znamená, že keď videl, že ja inklinujem k histórii, už bol dejepisný spolok, poslal ma aj cez vyučovanie na stretnutie.

Prof. Bohuslav Novotný prišiel do Popradského múzea, kde mal prednášku. Triedny ma uvoľnil z vyučovania a povedal, nech tam idem. To som nevedel, že raz budem u neho študovať. Teda tu bola jasná formácia humanitných vied a až taká podrobná, že keď sme nastúpili tu na fakultu, býval som so známym básnikom, volal sa Rudo Čižmárik, ten sa čudoval, že on, ako absolvent z SVŠky, nemal také znalosti z literatúry ako ja. Takže ďakujem Bohu, že tá priemyslovka mi dala také základy, čo bolo potrebné,  aby som sa odrazil ďalej.

 

V roku 1965, teda ako 17 ročný, si vstúpil do novovzniknutého Krúžku historikov Spiša pri Slovenskej historickej spoločnosti, kde si sa zoznámil s viacerými archeológmi ako napr. Vojtechom Budinským-Kričkom, B. Novotným, či Františkom Javorským. Bolo to ešte na strednej škole. Ako si sa tu dostal?

Ako prvé som začal písať dejiny Slovenského raja – „Slovenský raj v žiari histórie“. Bola to taká knižočka, poopisované veci samozrejme. Bolo tam všetko možné, aj jaskyniarstvo, aj SNP, samozrejme Kláštorisko. Dával som dohromady životopisy, chodil som do archívu do Levoče. A tam som sa skontaktoval s Ivanom Chalupeckým. Ivan Krúžok historikov Spiša zakladal, čiže to bol prirodzený proces.

Ešte keď som bol na výške a koľkokrát som prišiel domov k rodičom, tak chvíľu s nimi a cez deň buď som išiel do Matildy Huty, tam boli rehoľníčky, kde bol tiež spisovateľ Jozef Cehuľa^[6], alebo do Levoče k I. Chalupeckému. Jediné čo s odstupom času banujem, že som nenosil magneťák, čo nám otec zakúpil a nenahrával, lebo isté veci odišli. Ale aspoň jedno sa mi podarilo, že začal Cehuľa písať pekným písmom do zošitov svoje spomienky. Dosť veľa o sebe nedával, zrejme ešte v strachu (vyše osem rokov si odsedel vo väzení), lebo všade mali komunisti svojich nasadených, či kuriča, či iného.

Vedel by si nám priblížiť nález zlatej záušnice z Myšej hôrky?

Dnes by som sa k tomu nemal priznávať, ale tak bolo. Ťažili tu piesok. Vtedy robil zisťovací výskum prof. Novotný, dva týždne. Bolo to v roku 1965. Zobral tu Leva Zachara, Joža Hošša a Dušana Čaploviča na prax. Sondu dali trochu mimo toho, publikované to potom bolo v Muzaike. No a ja som tam potom chodil s F. Javorským.

V tom profile bola taká čierna vrstva, vtedy som ešte nevedel čo je čierna vrstva, tak sme tam škrabali, hrabali a mne sa vynorila, presne si pamätám 21. augusta 1967, z profilu zlatá záušnica. Fero to vyčistil a vravel, že je to zlaté. Neskôr som nastúpil, keďže sa archeológia otvárala každé dva roky, do Nitry do AÚ SAV ku Karolovi Pietovi.

V tej dobe, opäť si pamätám dátum 12. apríla 1968, padol prezident Novotný, tak veľká oslava bola. Horúce hlavy boli Titus Kolník a Jožo Vladár, že ideme zvoniť, v tom zmysle, že padol boľševizmus, ale nakoniec sa od toho upustilo, lebo práve vtedy, v domácom väzení bol biskup Eduard Nécsey a bol chorý, tak by si ľúdia mohli myslieť, že zomrel.

Pri tej oslave sa mi prihovoril zrejme priamo J. Vladár, že odkiaľ som, ja že zo Spiša, spýtal sa ma, či poznám Spišský Štvrtok, ja že áno, veď som tam našiel takú zlatú záušnicu, a oni si už pošepli, že sibinského typu. Tak rýchlo utekali na poschodie do knižnice, doniesli knihu a ukázali mi, či takú, a ja áno, takú. Hneď prišiel tam aj riaditeľ Anton Točík a okamžite nafasovali, neviem či nie 25 až 30 000 korún na výskum, čo bol vtedy veľký peniaz. Takže tak začal prof. J. Vladár výskum v roku 1968. Zlatú záušnicu som vtedy dal F. Javorskému, ktorý ju opatroval spolu s ďalšími nálezmi vtedy ešte vo svojej súkromnej zbierke.

Kedy v Tebe skrsla myšlienka stať sa archeológom?

Keď si tak listujem v pamäti, to bolo už na strednej škole v Krúžku historikov Spiša. Už som bol vtedy maturant. Zaoberal som sa Slovenským rajom a písal som list Belovi Pollovi, ktorý predtým skúmal Marcelov hrad na Zelenej hure pri Hrabušiciach. Keď sme tam prišli ako amatéri, našli sme tam dieru v murive po hľadačoch podzemnej chodby, ktorá mala ísť niekde do Spišského Štvrtku alebo do Betlanoviec, ako všade boli takéto mýty. Dr. B. Polla mi slušne odpovedal a potom prof. Budinský-Krička dostal z Kláštoriska tehlovinu z múrov. Prof. Budinský ma vtedy pozval k sebe na výskum, myslím, že to boli Šebastovce. Tak som už mal dva kontakty.

Keď som sa dozvedel, že archeológia sa v tomto roku neotvára, bolo treba ísť na dva roky na vojenčinu. Strýko z Košíc mi vtedy vybavil, aby som mohol študovať na Pedagogickej fakulte v Prešove, kde som bol dva mesiace, ale už som mal žiadosť do AÚ SAV v Nitre. Riaditeľ A. Točík mi odpovedal, že môžem nastúpiť na výskum do Liptovskej Mary. Pred Vianocami som teda nastúpil do Nitry na Archeologický ústav SAV ako technik ku K. Pietovi. Keďže som mal priemyslovku, prekresľoval som plány, dokonca aj doktorskú prácu som Pietovi prepisoval, lebo som už vedel písať na stroji. Kanceláriu sme mali spolu s Lacom Veliačikom a K. Pietom. Odtiaľ som sa uchádzal na štúdium do Brna a tiež do Bratislavy. Vtedy ako technik bol u Jána Lichardusa tiež Gabo Nevizanský. Obaja sme boli ako adepti na archeológiu. Bola to dobrá škola. Mal som priestor aj pre iných, keď bolo treba, napríklad T. Kolníkovi vyniesť zo skladu materiál do fotografickej dielne; boli sme také „holky pro všechno“, ale sme sa aj učili.

Cesta na vysokú školu, štúdium a predčasný koniec

Ako si spomínaš na Liptovskú Maru?

Pieta chcel tiež vypadnúť z Nitry, takže v máji 1968 sme najprv robili výstavu z výskumu v Liptovskej Mare v Ružomberku v Liptovskom múzeu. A samozrejme sme chodili do terénu. Už bola odkúpená drevenica pod Marským kostolom, kde sme mali výskumnú základňu. Jazdieval som na služobnom motocykli ako Anton Petrovský-Šichman. Potom nasledoval Prešov a samozrejme Kláštorisko. Veď tamojší drevený zrub som postavil na motocykli. Tak sme robili prieskumy celej zátopovej oblasti. Od Východnej som peši prešiel fakticky až po Kraľovany. To ma potom viedlo aj k súpisu archeologických lokalít Liptova.

V tom som bol doma, zaujímali ma staršie nálezy, nálezové okolnosti, ako každého vtedy. Tu som sa zoznámil s Pavlom Stanom – vydal bibliografiu Liptova.^[7] Vtedy som išiel po všetkých časopisoch čo vychádzali nielen v Ružomberku, ale z celého Slovenska. Robil som výpisky, a tak som sa dopracoval k súpisu. Bola to zaujímavá robota. Napríklad prof. Márii Novotnej som povedal zaujímavú informáciu o náleze mečov z Komjatnej. Krátku správu som totiž našiel v Katolíckych novinách, myslím si, že z roku 1864. Píše sa v nej o tom, ako roľník našiel meče asi v prameni, to znamená vótum prameňu, a presne popisuje lokalitu, kde to bolo.

To znamená, že počas práce na súpise si prechodil Liptov?

Áno, kde sa dalo. Samozrejme som to K. Pietovi dával, on prejavoval veľký záujem a mňa motivoval. My sme kopali mohyly na Konislave, lebo už prišiel na výpomoc L. Veliačik. On realizoval výskum v Liptovskej Ondrašovej, čo sme nemohli nájsť lužické pohrebisko, ktoré kopal Béla Majláth a publikoval v Archaeologiai Értesítő. Už chcel rezignovať, kopal dva týždne a nič. Učili sme ho jazdiť na mopede. Karol nemal vo vodičáku kolónku oprávnenia jazdy na motocykli a tak si ju za pomoci trojhaliernika „vyplnil“. Keď si ho dal do červenej farby, tak sa z neho dala urobiť pečiatka ako Československá republika. Tak si vyrobil pečiatku. Tak Karol doniesol druhú motorku. A tak sme chodili krížom krážom, aj po zábavách, s bačami, kde kade.

Ešte k Liptovu, aby som to dokončil. Vtedy tu boli traja katolícki kňazi. V Liptovskom Trnovci bol Štefan Šmálik zo Šuňavy, zaoberal sa cirkevnými dejinami. Druhý bol z Liptovských Sliačov Jozef Kútnik Šmálov, známa osobnosť, tretí bol Janko Silan, predstaviteľ katolíckej moderny vo Važci. A ja, keďže som mal motorku, vždy som sa tam zastavil a odvtedy sme sa zblížili a často komunikovali.

Tak tam bol zrejme zrod Tvojho profesionálneho záujmu o cirkevné dejiny.

Áno, aj Kútnik potreboval človeka, ktorý by mu nosil požadovanú literatúru. Takto som ho zásoboval literatúrou, nosil v zime aj peši, keď nešiel autobus z Ružomberka do Sliačov. Samozrejme som u neho prenocoval a do jednej v noci sme debatovali. Mal kaplána – Jána Magu, ten sa teologicky orientoval. Bol som aj na jeho veľkolepom pohrebe v decembri 1982.

Prof. Šmálika som si veľmi vážil, pretože bol veľmi vzdelaný. Študoval v Dijone. Perfektne ovládal francúžtinu, latinčinu. Mal aj encyklopedické diela, také lexikóny pre teológiu a históriu, ktoré u nás boli nedostupné. Keď som niečo potreboval, tak len v nich nalistoval a pohotove mi informácie posunul. Až do jeho smrti (21. 12. 1991) sme boli v kontakte. Mne dal napríklad nahliadnuť v tajnosti do zošita, v ktorom si písal poznámky o internovaní kňazov v Podolínci, kto a kedy tam bol internovaný a kde týchto kňazov posielali. Potom som ten zošit dal Jánovi Čarnogurskému. Aj také kanály existovali. Takže mám pekné spomienky na Liptov. Pekný kraj to bol, krásne zážitky a potom aj kontakty. S tým sa viaže aj môj pobyt vo Francúzsku. K. Pieta mal študentov zo zahraničia aj A. Točík dal svoju dcéru na dva mesiace do Londýna. Z Francúzska vtedy na Slovensko prišla Claude Martin aj so sestrou. Potom ma oni pozvali k nim, keď som bol na vysokej škole.

Ako dlho a kde si tam pôsobil?

Bol som na jednomesačnej praxi v Alésii na známom galsko-keltskom oppide. Bola to v podstate študentská výmena. K. Pieta vybavil, že som bol v Brne, tam ma prijali na štúdium, hoci viac menej tam boli viac praktické skúšky prijímačiek.

Ale veď si nakoniec študoval v Bratislave.

To hovorím o prijímacom pohovore.  Išiel som tam priamo z Liptovskej Mary. Najprv do Brna a potom do Bratislavy. Prijali ma na obidve školy.

Prečo si sa rozhodol nakoniec pre Bratislavu?

Bral som to tak, že Slovensko, mal som tu kamarátov. Potom som banoval. Na druhej strane, keby som vypočítavo šiel do Brna, tak by ma tí boľševici zo Spišskej Novej Vsi neobjavili a bol by som tam školu dokončil, kdežto tu to išlo jednoducho, pretože okresný tajomník strany Berník bol veľký kamarát s Jozefom Lenártom. Lenárt bol prvý tajomník strany na Slovensku. Len dvihol telefón a viac nebolo treba. A. Točík navrhol aby som sa špecializoval na petroarcheológiu. Paleolit – šutre  ma však nebavili. A G. Nevizánsky, že pôjde namiesto mňa, lebo v Bratislave mali tiež limitované počty miest.  Ale potom sa odvolali, pretlačili to až cez rektora a tak sa Gabo dostal na štúdium do Bratislavy.

Kto boli Tvoji spolužiaci na vysokej škole?

Každý zo spolužiakov už mal nejakú školu, keď sa neotvárala archeológia. Môj najbližší priateľ, ktorý mi robil aj birmovného otca bol Vaško Hanuliak, ale on mal už dva roky taliančiny na fakulte, bol odo mňa starší, ročník 1947. Potom Michal Glonda, chcel sa orientovať na paleolit, bol politický väzeň, sedel za náboženskú sektu, ten už zomrel. Potom bol Vlado Mináč, ale on bol tiež na Chemickej fakulte pol roka alebo rok; G. Nevizanský so mnou. Jediní čo išli normálne z SVŠky, boli Jozef Bátora, Ondrej Ožďáni, Peter Baxa, Anton Fiala – numizmatik.

Kto vás učil?

Manželia Novotnovci a Táňa Štefanovičová Slovanov. Externe nám prednášali B Chropovský a J. Vladár, prichádzali každý týždeň. Jozef Paulík z múzea chodil tiež prednášať, niečo na prírodných vedách, antropológiu na lekárskej fakulte, geodézia na technike. Novotný takto nejako zostavil učebný plán.

Už od začiatku na vysokej škole si vedel, že sa budeš orientovať na stredovek a cirkevné dejiny?

Neviem prečo, ale áno.

Nebol niekto z pedagógov, ktorý by Ťa v tom smerovaní viac povzbudil?

Nie, ale najprv som robil iné obdobie. Aj cenu som obdŕžal za študentskú vedeckú prácu o dáckom osídlení Slovenska. Ale vtedy si každý chránil to svoje. Potom som prešiel k Slovanom. Mne dala T. Štefanovičová ako Spišiakovi spracovať východné Slovensko. Ja hovorím, že Spiš nie je východ. Nemala z tohto územia veľa vedomostí. Tam našťastie, keď som prepracovával diplomovku bol už A. Točík v Košiciach a sním som mal početné konzultácie a terénne prieskumy. Táňa o tom nevedela. Aj V. Budinského-Kričku naviedli na prešovský typ. Nevedelo sa, že čo to je. A ty sa ako vysporiadaj s nejakými včasnými Slovanmi, s prešovským typom. Hlavné bolo, že som robil Andelovu zbierku. Bola síce publikovaná, ale on bol amatér, učiteľ, ktorý behal krížom krážom po východe. Veľa zhromaždil, ale keď videl viacnásobnú vlnovku, tak už bol v 9. storočí. Pritom črep bol glazovaný. Také sa objavujú v 15. – 16. storočí. Preto bolo treba to fyzicky prejsť, čo mi už umožnil Dušan Čaplovič, keď už pracoval vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Ale musím povedať, že rod

ácky som urobil aj Súpis archeologických lokalít Spiša.

 

Práve som sa chcel spýtať, či si pochodil aj svoj región?

Samozrejme, keď som robil na súpise, tak som si aj overoval lokality, dokonca už aj na Kláštorisko som vybehol a kostol som zameral. To bolo ešte v čase, keď som robil na Liptovskej Mare ako technik. Karol mi dovolil motocyklom vycestovať, benzín nebol drahý a cestu zdôvodnil terénnym prieskumom. Aj Karol so mnou niekedy chodil.

Blížime sa k roku 1972. ŠtB, krycie meno Študent č. 11539 a vyhadzov z vysokej školy. Aké pocity to v Tebe teraz vyvoláva?

Z odstupom času, že to bola dobrá škola.

A vtedy? Nevnímal si to ako krivdu?

Samozrejme, lebo to bolo tesne pred ukončením, diplomovku som mal skoro napísanú, v piatom ročníku to bolo len ako dokončenie. A na konci štvrtého ročníka letíš na dlažbu. Vtedy bolo najhoršie obdobie, lebo komunisti to robili rafinovane, normalizácia bola v plnom prúde.

Brat robil tajomníka okresných skautov v Spišskej Novej Vsi. Samozrejme ŠtB šla po všetkých, ktorí sa angažovali v roku 1968. Robil v Združene, takom výrobnom družstve, zhodou okolností dostal zápal močového mechúra, šiel do nemocnice a taký opitý komunista mu vošiel do skrine. Pacanovský sa volal. Zo šuplíka mu zobral všetky spisy okolo skautingu a tam bol aj ten môj list, ešte neotvorený. Lebo na dedine vtedy to bolo tak, že poštárka dala list tomu, koho z rodiny stretla. Išiel na vlak, tak ho zobral. Pacanovský ten list dal na OV KSS, tí na ŠtB. Viem, že vtedy Dušan Čaplovič kopal Červený Kláštor, s ním sme z Kláštoriska prišli dole do dediny a na vtedajší MNV prišiel major Kovaľ. Doniesol ten list, už ma vyšetroval na obecnom úrade v Letanovciach. Ja som urobil jednu chybu, dnes už by som bol rafinovaný, že som mu ten list nezobral z dôvodu, že porušil listové tajomstvo a ísť preč.

Potom stále do toho štúral M. Berník, okresný tajomník strany, že kde som, a že ďalej študujem. Tak potom som dostal predvolanie na Februárku v Bratislave vo veci mojej cesty do Francúzska. Major ma zobral do výťahu a už v ňom mi hovoril, ako dobre študujem, mali o mne všetko naštudované. Boli ste vo Francúzsku, s kým som sa stretol, akú literatúru som doniesol. Tak som vravel, že som bol v Alésii, na keltskom oppide, a keďže som nemal peniaze, fungoval som tam len za stravu, takže literatúru som nedoniesol, bol som tam len na praxi. Toto uznal, no a potom dal predo mňa ten list. Vtedy sme sa na marxizme naučili jednu vetu: „účel, ktorý používa nesprávne prostriedky, nemôže byť správny“. Spomenul som, že bolo porušené listové tajomstvo. Vravel, že mám právo podať sťažnosť a dať na súd. Ja som mu nechcel tú zápisnicu o pol jedenástej večer podpísať. Bol som vypočúvaný od druhej odpoludnia. Viem, že mu manželka vyvolávala, kedy príde domov. Tak ma tam mangľoval v kuse a nakoniec tam dal nejaké post scriptum, tak naostatok toto som podpísal a následne to už malo rýchly spád. Vylúčenie. Oni aj na ministerstve mali nejakých ľudí, ako všade na Slovensku, takže som musel ísť preč, ale nedali mi vylúčenie zo všetkých škôl a keď sa polepším, budem môcť ísť dokončiť školu. To bol taký paragraf. Tak som stiahol chvost. Už sa však zaujímal aj Belo Polla a rýchlo, čo som bol v kontakte s Antonom Srholcom, Antonom Semešom, známi disidenti z Jáchymova, vraveli, že pôjdeš do Bratislavského stavebného podniku. Aj oni tam robili, že ma tam „prevychová“ robotnícka trieda. A potom sa budeš uchádzať do školy. A tak aj bolo.

Musím len Bohu ďakovať, že všetko to potom išlo nejako hladko. Rýchlo som sa potom ženil, bydlisko som mal už vo Vajnoroch. Spišiaci už na mňa nemali dosah. Dali mi povolávací rozkaz, na dvojročnú vojenčinu ku tankistom do Kežmarku a potom do Čiech. Ženba mi pomohla, dali mi rok odklad. Dosť nepríjemne mi potom neprijala diplomovú prácu Táňa Štefanovičová, že som tam spomínal Kútnika, Johana Liptáka^[8], čiže bola málo marxistická, asi v tom zmysle. Musel som ju prepracovať, za ktorú sa teraz hanbím.

A ako si sa dostal do Prešova?

Oslovil som B. Pollu alebo V. Budinského-Kričku, že treba robiť hrad Trebišov. Dal som výstup a už mi avizovali, že budem prijatý na dokončenie školy. Tak som išiel na Pamiatkový ústav. Klobúk dole. Jednoduchý riaditeľ, komunista, František Markuš. Vo vnútri odchovanec františkánov, mal jednu chybu, že to kompenzoval alkoholom. Ale veľmi si obľúbil aj mňa, aj D. Čaploviča. Ešte dobrá perlička, ja som nebol evidovaný v SZM,^[9] nič také. Bola kolónka na znovuprijatie, pomýlil som si dva riadky, napísal som že ZČSP – to bol Zväz československo-sovietského priateľstva a druhé bolo ROH^[10] a ja som tam dal BSP. BSP je skratka podniku, kde som robil – Bratislavský stavebný podnik. Ale vtedy to bolo aj brigáda socialistickej práce. Keď si to pozreli, tak uznanlivo povedali, že sa angažuje aj v brigáde socialistickej práce. Vtedy nosili odznaky prvého a druhého stupňa. A keby mi na to prišli, tak by som vravel, že som sa pomýlil, lebo na ďalšom riadku bol zamestnávateľ, teda BSP. Tak som ich dobehol.

A ako sa dala skĺbiť práca v Prešove, rodinný život v Bratislave a k tomu ukončenie štúdia?

Boli to nerváky. Chodieval som na týždňovky. V nedeľu pri obede už nervózny, lebo v podvečer mi šiel vlak. Ale zase mi riaditeľ Markuš vyšiel v ústrety. Nálezovku som mohol aj doma robiť. Keby som bol zostal cez víkendy, tam sa nekúrilo, len uhlím. Mal som ohrievač a býval som v kancelárii a ku kamarátovi Igorovi Kominárcovi som sa na privát chodieval osprchovať. Ale na druhej strane tie nálezovky som robil z domu.

 Vojenská služba

 No a k tomu ešte vojenská služba, nie?

Po škole som si dal žiadosť o bližšie zaradenie ku bydlisku, keďže vtedy som bol už otec. Zrazu prišiel povolávací rozkaz, ani som nevedel, čo to je: ASVŠ.  Armádne stredisko vrcholového športu, Dukla Trenčín. V tej dobe v Prešove, keď sa to dozvedeli, tak vraveli, že to ani vojna nebude. Mali sme na starosti vojenskú stránku športovcov. Zároveň boli prípravy na olympiádu. Tono Tkáč, cyklista, ktorý doniesol z olympiády zlatú medailu, toho som mal v prijímači. Tam som sa dostal k mojim spisom. Major Pagáč mi dal nahliadnuť do spisu, čo o mne popísali z rodnej obce, tie svinstvá.

To naozaj, Tvoji rodáci?

Áno, čo nakydali. Posudky, máš tam všetko.

To sa dalo ešte za komunizmu dostať k svojmu spisu?

To zase Pán Boh dal, že majorovi Pagáčovi som robil seminárky na marx-leninizmus, tak sme sa skamarátili. V nedeľu sme boli len my, otvoril moju zložku. Odpečatil, pečatidlo mal, a vravel „Čítaj si to“. A toto chytil a predo mnou do pece spálil. Vtedy, keď som nastúpil za roboša k cigánom, Srholec mi vravel: „My klopeme na dvere teraz a tu, aby nám otvorili hneď. Ty chceš teraz, nie, počkaj.“ To je tá trpezlivosť. „Dvere budú tam, a nie dnes, ale zajtra, alebo pozajtra.“ To sú tie životné skúsenosti, čo mi aj niektorí závideli. Taký V. Mináč,^[11] O. Ožďáni^[12] mali tvrdé vojny. „Janovice, nikdy více“ sa hovorilo. A ja ako antikomunista v Dukle Trenčín.

Ty ako otec si mal iba rok vojny?

Nie, my sme robili vojenskú katedru. Počas vysokej školy sme mali v pondelky katedru. Aj mesačný výcvik v Mikulove sme mali. Veď práve o to išlo. Keby som nemal vysokú školu skončenú, všetko my anulujú a idem na dva roky na vojnu. V Petržalke mali vždy pondelky dievčatá voľno a my v starých súkenných mundúroch, čo sme mali na internáte, sme mali vojenskú katedru.

A čo si mal na starosti v Trenčíne?

Ako veliteľ som mal pri tom majorovi vojenskú stránku športovcov. Mali sme prijímače, hodnotenia, zadeľovania do služieb, všetko možné. Všetkých cyklistov, volejbalistov, hokejistov, zápasníkov, vzpieračov, to sme mali my dvaja.

Počas vojny si neprišiel zrejme do kontaktu s archeológiou, či?

Prišiel som. Zase major Pagáč mi chcel ukázať v Opatovej, odkiaľ on pochádzal, že je zaniknutý kostolík. Tak sme tam šli, kostolík som pomeral, aj nálezovku z toho som urobil. Aj do Krás Slovenska som napísal článok, honorárik za to prišiel. Napriek tomu, že to bolo mimo posádky, robil som aj Ivanovce. Mal na to pečiatku, tak som robil aj to cez soboty, nedele. A keď, tak sme na čierno utekali do Bratislavy. To sme povedali, že orážame.

Čo znamená, že orážame?

No zutekal si na dva dni domov. Vo vlaku, boli sme podporučíci, v záchode sme menili výsačky. Lebo ako podporučík si musel platiť lístok a tak sme šli zadarmo. A sami sme sa povyšovali. To bol rozdiel, nižšia šarža mala 120 korún, podporučík 300 korún mesačne. A nehovoriac o strave. Športovci to nevládali zjesť. Nie obyčajná klobása, my sme mali čabajku, džúsy a dva rezne na obed. My sme sa pri nich priživili. Chlapci urobili rajóny, mali sme pri nich rešpekt, chlapci porobili a ja som im dal vychádzku už doobeda, lebo frajerky ich už čakali a my sme zostali a mali ich obedy aj večere.

 Pamiatkový rezort

 A po vojne si sa vrátil k pamiatkárom?

Áno, ešte do Prešova, ale potom som dal žiadosť, veď to bol ten istý ústav, žeby som prešiel do Bratislavy, domov. Tak asi po mesiaci som prešiel do Bratislavy. Boli sme na hrade, kde pôsobili manželia Štefka Tothová s Dušanom a Adrián Vallášek s druhou manželkou Ruženkou.

To vtedy si spracoval rigoróznu prácu o stredovekom hutníctve?

Áno. Tam to bolo iné ako teraz. Vtedy sa to tak nerobilo, ba priam sa až závidelo, keď niekto robil vedeckú kariéru. Nepodporovali to. Jedine, že som mal dobrého šéfa Vendelína Jankoviča. Pri ňom to bola ozaj druhá vysoká škola. Bol jazykovo vzdelaný. On ma veľmi podporoval. Keď som mal aj nejaké problémy, šiel som za ním. Vtedy som sa zaujímal o kláštory a cirkevné dejiny. A on bol v nich zbehlý. Hľadal som napríklad pápežské desiatky. Vravel mi „Choďte za Vackom, riaditeľom archívu, on tam má a povedzte, že ste od Vendelína“. Samozrejme, potom som mal bližšie aj k Petrovi Ratkošovi, lebo Ratkoš si ho veľmi vážil a cenil.

A akú si mal náplň práce?

Odborný pracovník. My sme vtedy robili obnovy hradov. Ja som robil Šariš, Adrián robil Spiš.

To znamená, že si aj vtedy dosť cestoval.

Áno. Vtedy som kopal napríklad aj karner v Trenčíne, kde bola potreba archeologického výskumu, tak ťa vyslali. Keď týždeň, tak týždeň. No a potom nás všetkých vyhnali do Banskej Štiavnice, lebo bolo zle. Námestie. Zanedbaná Štiavnica, už Nemci sa ozývali. Mali sme dvoch robotníkov a robili sme tam ja, Adrián, Štefka a technik. Štyria šéfovia na dvoch robotníkov.

 Archeologický ústav SAV v Nitre

 A ako si sa v roku 1981 dostal do Archeologického ústavu SAV v Nitre?

Zavolal si nás, mňa a A. Valláška, riaditeľ ústavu prof. Bohuslav Chropovský. Vtedy nemali zastúpený stredovek, lebo Igor Hrubec bol inteligentný, ale vedecky “poľavoval”. Jedine Alexander Ruttkay. Dali mu za úlohu posilniť stredovek. V televízii bol Spišský hrad, Šarišský hrad, pamiatkári sem, pamiatkári tam, a oni zo závisti, že ako vrcholná archeologická inštitúcia nemá stredovek zastúpený. Tak sme dali prednosť im s tým, že budeme mať pracovisko tu v Bratislave, čo súhlasil. U svokra som mal kanceláriu, každý robil doma a v pondelok sme sa vždy stretli na porade ústavu u A. Ruttkaya. Len potom zase bola závisť, že tí dvaja sú doma. Preto to potom zmenil. Reštrukturalizáciou nás presunul do Nitry.

Adrian po určitom čase zutekal, šiel do Slovenského národného múzea a ja som tam ešte zostal. Najhoršia bola zima. Lebo my sme bývali v kanónii v podhradí. Numizmatici – Eva Kolníkova a Jano Hunka boli hore, a my s A. Točíkom a manželka Jana Rajtára dole. A. Točík na chodbe kuchtil, vo dvore mal údiareň. Údil slaninu, fazuľovice varil, kocúre tam mali tiež hostinu. No a my sme boli dole. Tak tam som si zohnal epedo, a v zime som tam prenocovával v spacáku.

Ale dochádzal si aj domov?

Áno. Ráno zavčasu som odchádzal, aby som na siedmu bol v Nitre a večer o štvrtej končila pracovná doba, kým si prišiel na autobusové nádražie, už bola tma.

Ale na SAVke si strávil 12 rokov. Koľko rokov si robil v Bratislave a koľko v Nitre?

Také tri roky som bol v Bratislave. Čo je zaujímavé, B. Chropovský bol priateľ s B. Pollom. Potom, čo ho A. Točík doslova vyhnal z Nitry, tak B. Chropovský, ako predseda ROH, držal B. Pollu. A ja som mal to šťastie, že B. Polla u mňa dožíval na Kláštorisku. Práve vďaka B. Chropovskému a jeho ochrannej ruke výskum pokračoval, lebo hrozilo, že výskum nemal pokračovať. Každý rok bola záverečná komisia. A B. Chropovský, hoci bol iného náboženského presvedčenia – skrytý babtista, tak na komisii povedal, že máme výsledky – vyhotovené plány, robili sme výstavky, pohostenie. Vtedy sa udeľovali peniaze na výskum. Iní dostali 200 000 korún, my na celé leto 30 000, potom 50 000. To bolo nič na také obdobie. Z toho potom vznikla akcia Stromu života. To pomohlo, už zdarma som mal brigádnikov a nadšencov.

 Kláštorisko

 Kedy si na Kláštorisku začal s výskumom?

Práve teraz je 40 rokov, čiže v roku 1983. Začalo to tak, že išli tam stavať chatu, tak sa objednal archeologický výskum. Projektový ústav kultúry bol v Ružomberku. A oni to platili. Môj vedúci A. Ruttkay mi povedal, že veď si odtiaľ, tak tam choď. A tak sme už spolupracovali. Lebo predtým zachránil F. Javorského, keď z múzea musel odísť. Fera chránil aj J. Vladár, lebo Fero bol šikovný v teréne a B. Chropovský staval dom, potreboval červený smrek na okná, tak to Fero vybavil v Pavľanoch, na Spiši.

Sme pri Kláštorisku. Tomáš Kopták o Tebe napísal, že si srdcom Kláštoriska. Vedel by si čitateľom priblížiť túto vzácnu perlu kresťanstva na Slovensku? 

Samé premodlené miesto má svoju nedefinovateľnú charizmu. Zase s odstupom času, keď sa pozerám, teraz je 40 rokov, osloví každého účastníka Stromu života.

Kedy strom života vznikol a ako? Koho myšlienka to bola?

Strom života je dobrovoľná aktivita, rok predtým bola na Čiernom Balogu. Vzali nám to SZM, že my nemôžme na Kláštorisku fungovať pod stromom života. Bývalí zväzáci zobrali strom života. A ja som sa ich pýtal „Viete čo je strom života vôbec? My máme v biblii – a Boh dal, aby vznikol strom života uprostred raja“. A uprostred raja je Kláštorisko a my sme stromári. Termín Strom života vymyslel Peter Kresánek, bývalý primátor Bratislavy, kunshistorik a skupina Hubovci, oni robili drevenice. Každého Kláštorisko oslovilo inak.

Preto to hovorím veriaci študenti alebo študentky sa viac klonili ku kontenplácii aj z kontinuálnej povahy pôvodného kláštora. Ticho, samota a okolitá príroda umožnovali a umožňujú takúto formu rozjímania. Akýkoľvek spôsob umožňuje rozbíjať ilúzie a dotýkať sa reality v rôznych jej podobách. Dnes už z tisíciek domácich i zahraničných dobrovoľníkov ťažko je mi vypočítavať tých, čo pokračujú v mojich šľapajách. Niektorí už nie sú medzi nami (napr. P. Maťovčík) a s mnohými som dodnes v priateľskom styku. A to je Ján Adam, Dino Hochel, veľvyslanec v Sudáne, Tomáš Petráň, dekan Filmovej fakulty v Prahe, Ivan Kiko, môj technik, čo je v Hronskom Beňadiku, Tomáš Kopták, Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, Peter Jeseňák, lekár v Levoči, Gabo Lukáč, Slavo Katkin, Juro Gembický, Jano Beljak, Danka Nipčová, Zuzka Borzová, Juro Mesík a iní a iní.

Kartuziánska spiritualita Ťa nepochybne ovplyvnila. Čo Ti dáva?

Kartuziánska spiritualita to jest duchovno v zmysle apoštola Pavla, kto sa oddá Pánovi, bude s ním jeden duch. Ja som si toto osvojil a tým som si pevne istý a to som aj prednášal. To sa neprieči, že spiritualita a duch fyzickému alebo materiálnemu, ktoré my v archeológii často používame ako materiálna kultúra a málo si uvedomujeme, že duch je inkarnovaný do každého materiálneho prameňa. Niekto musel ten hrniec vyrobiť. Má toho ducha, má tú dobovú formu a niekto ho aj na niečo používal. A to je celé umenie duchovnej kultúry, ako to čítať. Kladiem otázky a hľadám odpovede.

B. Polla ma vždy hrešil, že len napísať. A ja som chcel aj to, aj to pozrieť. Ale kým ty pozháňaš materiály, takzvané analógie, čo tiež je, ako Goethe hovorí, že analogos je jedno slovo jedného ducha. To znamená, že ťažko my určíme, že sem tam natrafíš, že dva hrnce sú rovnaké ako vajce vajcu, ale od iného hrnčiara. To sú tie analógie. Hlavne pri skúmaní duchovných dejín spoločnosti.

Po druhé, mimoriadna láska ku písanému/tlačenému slovu a ku knihám. To je to, čo ma ovplyvnilo. Odkaz Gvida, ktorý zostavil ich regulu, zvyklosti, a on píše, že „knihy sú večnou potravou našich duší“.  Nečudo, že toto zanechalo vo mne stopu. Láska ku knihám. Čítať a čitať, to je tá inteligencia, inter legére. Som stále ten knihomoľ, mám vyše 2000 zväzkov. Oni zháňali a ručne prepisovali diela, nech slúžia a zachovávali tak pre ďalšie generácie. Mali perfektný krasopis, lebo sa v tom cvičili.

 Trnavská univerzita

Prejdime ďalej. Tvoja dizertácia. Ako k nej došlo?

Dizertačnú prácu umožňoval zákon dať dokopy z viacerých publikovaných prác. Mne robil k nej posudok profesor Dostál z Brna. Bol by som na to aj kašľal, ale keď už som prišiel na akademickú pôdu, potrebovali mať niekoho s titulom. A Trnava zvlášť, však my sme nemohli nájsť jedného titulovaného nekomunistu. Preto sme ťahali z architektúry profesora Mikuláša Bašu. Ako veriaci nekomunista dostal čerstvo profesúru. Druhého Jana Regendu. Tak sme začínali, aby sme to vykryli. A Mečiar skákal ako divý.

To už hovoríme o Tvojom pôsobení v Trnave.

Áno. Moja dizertačka zapadá tiež do toho.

Ale v Trnave si nebol dlho. Čo sa stalo?

Keď sme vyhrali boje o zachovaní univerzity s mocipánmi, tak profesor Anton Hajduk sa začal nepríjemne chovať. Ako prvé, keď sa pohádali, odišiel preč Jano Regenda, prorektor. Hoci de iure bol rektor J. Regenda, pretože Hajduk, rektor, nemal povolenie podpisovať, napriek tomu všetky podpisy robil on. Potom sa pred smrťou ospravedlnil. Ale preto sme všetci odišli preč. Napriek tomu to stálo za to. Lebo to čo sme vybudovali, ten základ tam je. Teraz som to spomínal, pri výročí 30 rokov univerzity.

Ja som vyberal pedagógov, čítal som ich práce. Bolo potrebné ich poznať. Aby sa tam neinfiltrovali jednak tí radikálni boľševici, lebo oni z publikovaných prác to vymazali preč a všelijakí eštebáci. Tak som dbal na tú čistotu. Tak mi hovoril Mišo Horský, že si ako druhý eštebák, že ich kádruješ, ale ináč to nejde. Aj Richard Marsina sa na pohovoroch bál, ale ja som mu vravel „nebojte sa, to si ja beriem na triko.“

A potom bolo treba kontakty, čo sme robili na Prahu, my sme tam boli varení pečení aj s literatúrou, na Lublin, na katolícku univerzitu, hoci som nechcel, aby to malo katolícku nálepku. Kresťanskú orientáciu som však chcel. Aj semináre a konferencie, čo sme robili prvé ku kláštorom, to bolo všetko v Trnave a klapalo to. A tie kontakty – na Brno, Prahu, nemecký Eichstätt, Krakov a Lublin. Od nich sme získali obrovské množstvo literatúry. Tak sme vybudovali dobrú archeologickú, historickú a jazykovú knižnicu.

 

Univerzita Komenského v Bratislave

 

Okľukou sa dostávame znova do Bratislavy.

Áno, tu sa uvoľnilo miesto, čo mi potom J. Hoššo nevedel zabudnúť. Ale ani T. Štefanovičova nechcela a mnohí nechceli, lebo Jožo bol dosť vulgárny.

Čo nevedel zabudnúť? Že si tu prišiel?

Hej.

A prečo?

Lebo Hoššo chcel byť vedúcim katedry.

Veď potom aj bol.

Áno, bol. Ale ťažko to vtedy znášal. Ale nech mu to Pán Boh odpustí. On od istej doby už riešil len peniaze, nestaral sa o katedru, o knižnicu. Mne na tom záležalo.

Ty si tu ako vedúci pôsobil desať rokov?

Áno.

Aké máš na toto obdobie spomienky?

Robil som porady, staral sa o chod katedry. Vtedy tu bola aj T. Štefanovičová. Pretelefonovala mi celý rozpočet na mesiac. Vtedy to bolo 900 korún. Nemal som potom za čo kúpiť papier do kopírky. D. Čaplovič bol podpredseda akadémie, tak mi dal dva balíky a v električke som ho tu nosil. Takže aj také veci človek musel riešiť.

Prof. Novotná mi vytýkala, že som v Trnave nezriadil archeológiu. Vravel som jej, že som vôbec neuvažoval o tom, pretože už bola Nitra. Na taký rádius stačili dve. Oni že na klasickú, ale ani tá nebola klasická a fakticky nie je. Skôr som bol za to, že Košice mohli mať, ale tam neboli na to ľudia. Ale nebral som rozdiel, pretože Trnavu som zakladal. To, čo na rozdiel od J. Hošša, ktorý zakazoval chlapcom aj vašim,^[13] aj z Trnavy, že tu nemajú prístup do knižnice. Ja som to skôr podporoval, aj bokom som dával literatúru, poznáš ma. A takisto Nitru. A hovoril som, nech je zdravá konkurencia.

Ako vnímaš rozdiely medzi archeologickými katedrami na Slovensku?

Každý ide svojou cestou. Ale to je celkovo pohľad na vedu. Aj vás sa týka. Ty naplánuješ a normuješ človeka. Citácie, publikačná činnosť, hodiny… Človek nie je taký „normotvor“. A v tom sa všelijako dobieha a aj podvádza, aby si granty dostal. Možno žeby bol iný systém. Ale daj voľnosť, ty si vyberieš tému a za tou ideš. Druhá vec je taká: na kusy, na počty sme mohli popísať krížom-krážom, aj citácie by boli. Kúpiš peknú rímsku prilbu, kde sú štyri, päť v Európe, vypublikuješ dobrú kresbu, rozmery a máš citáciu ako bič. Ale nehodnotíš tu prilbu v širších súvislostiach. Alebo dáš koninu, to stále hovorím, že čo ja viem, Samova ríša bola na Kysuciach a máš citácie. Takže nie je to celkom usporiadané.

Ale to nie je problém katedier, ale nastaveného systému.

Áno, systém nie je dobrý. A teraz to vidia už Nemci, Rakúšania. Lebo prichádza taká kríza aj v archeológii. V Nemecku už nevychádza periodikum stredoveku. Hoci sú relatívne inde, aj Češi. A tu keď nemáš elementárne veci, je to umŕtvené.

Problematika detektoringu

Dostávame sa ku kontroverznej téme aj medzi archeológmi a to je téma detektoringu. Ja vnímam také tri skupiny archeológov – jedna je zásadne proti, druhá je liberálna, tretia, do ktorej sa radím aj ja, so striktnými pravidlami. Do ktorej by si sa zaradil Ty?

Prečítal som si článok^[14], ktorý si mi poslal a tiež s ním súhlasím. Len stále vidím to nebezpečie, že teraz ako tí Hudákovci. Dostanú súhlas na detektorový prieskum a idú. A tá kniha zeme sa likviduje. Vyberieš dajme tomu ten depot, ale nevieš z ktorých nálezových súvislostí pochádza.

Depot je niečo iné.

Ale to je jedno, trebárs aj tá soška z Machaloviec, nevieš, či je zo svätyne, alebo z objektu?

Ale majú presné GPS koordináty a je to z vrstvy ornice, ktorá narušila pôvodné kultúrne vrstvy, v ktorých pôvodne tá soška bola. Jeden príklad poviem, čo doteraz ľutujem, že som vtedy nemal také skúsenosti a vedomosti a znalosti z tejto problematiky, keď som riešil výstavbu diaľnice pod hradom Likava v polohe Predné hony. Mala byť archeologická sondáž, kde Archeologický ústav SAV evidoval sídlisko doby železnej a rímskej. Sondáž sa urobila, ale pred stiahnutím ornice sa neurobil detektorový prieskum. Ornica sa vybágrovala so všetkými nálezmi v nej. Prišiel K. Pieta a pýtal sa, že prečo sa nedetektorovalo pred jej stiahnutím. Dodatočne sa predektorovali haldy zeminy, v ktorej boli viaceré krásne nálezy ako rímske aj keltské mince a iné nálezy. V súčasnosti robím detektorový prieskum Pod Rohačkou, kde mám súhlas vlastníka, rozhodnutie. Nenachádzame tam len nálezy z doby rímskej, či staršie, ale sú tam zaujímavé aj novoveké nálezy.

Martin, to všetko beriem. Tie novoty, ako ja nazývam tú modernú techniku, je treba pri výskumoch, lebo nikdy by si množstvo drobných nálezov nenašiel. Druhá vec, teraz zverejnili letecké snímkovanie LIDAR na Spiši. Nad Letanovcami je hradisko ako bič. Tak sme išli, ja, Hudák, Ďurica s detektormi. Prídeme k valu a absolútne nič. Jednu zlomenú novovekú sekerku sme tam našli, mincu z roku 1960. Vravím, že pozerajte vývraty stromov. Takže oni idú tam, využívajú LIDARy, hneď sú na mieste. A najhoršie sú špekulanti, čo nespolupracujú, zadajú inú lokalitu a tým nastáva vedecký chaos.

To chápem.

Aj predaj, to je ďalšia vec. Napríklad Bojná a nálezy z nej, plakety, zvon… Ťažké peniaze sa za to dali.

Je to veľmi komplikovaná vec.

Je a netýka sa to len nás. Aj Nemci to riešili, či ich zobrať do toho, alebo bojovať proti nim. Pavel Kouřil, čo riešil slovanské hradisko, aj na výstave čo mal depoty. Upozornili ich na to a našli ďalší. Takže to pomáha, keď spolupracujú, oni si to overili, šli na miesto a dohľadali. LIDARové snímky nesmierne pomáhajú. Dozvieš sa z nich také veci, čo 40 rokov na mieste, kde robíš, si ich nevšimneš. Poviem pravdu, že nepoznám ju dokonale ani ju dokonale poznať nebudem. Taký je stav poznania, nech to prispeje k nášmu poznaniu. Druhá vec je aj tie nálezy, nikdy som k tomu neinklinoval a doma tiež nič nemám, čo sa dá, odovzdám.

Na záver som sa zamýšľal nad tým, že my pohľadáme analógie všade, ale život nám tak uniká. Je tu nová francúzska škola, na ktorú aj my musíme nabehnúť. Tú mozaiku nejako poskladať. Robil som experimentálne aj na Kláštorisku – zažiť jeden deň v kláštore tak, ako vtedy mnísi žili. Habit z vrecoviny, vstávať na východ slnka, skromné raňajky, len bylinkový čaj a hrianka s cesnakom, spoločný pôstny obed, nejaké halušky a nerozprávať sa. A o pol noci sme dali jaskyňu, meditáciu. So sviečkami sa šlo do jaskyne. Vyhladovaní. Tak som sa s biskupom Balážom dal dokopy.

 Spomienky na kolegov

 Teraz ešte Ťa poprosím o pár spomienok na archeológov, ktorých si osobne poznal a pôsobili v našom kraji. Od už nežijúcich až po našu generáciu. Vieš si spomenúť na niektorých z nich a na nejaké zážitky s nimi?

Keďže som robil súpis Liptova, tak samozrejme Júliusa Neudecka, bratov Kürtiovcov som poznal z literatúry. Jána Volka-Starohorského som už nechytil, ani A. Petrovského-Šichmana som osobne nepoznal. V. Budinského-Kričku, to je samozrejme, na Andreja Kavuljaka som sa vypytoval, Lojzo Habovštiak, to je už naša generácia, Juraj Bárta tiež, to bol Ružomberčan. My sme boli kolegovia, s ním som dobre vychádzal. S V. Hanuliakom som bol blízky priateľ. Na vysokej škole sa mu zrútil svet. Tak som mu pomáhal aj pri seminárkach a stali sme sa dôverní kamaráti. Robil istý čas v Ružomberku, potom sa dostal do Banskej Bystrice. Mal veľmi dobré srdce. Robil mi aj birmovného otca, lebo môj otec nedovolil, aby ma birmoval hodnostár z Pacem in terris. Na birmovku som od neho dostal Dejiny stredoveku.

A Gejzu Balašu si poznal?

Bol som s ním asi dva razy. Taký vysoký pán to bol. On sa potom presťahoval tu do Bratislavy a dožíval u dcéry. Ale neviem, kde je pochovaný.

A Vladimíra Uhlára?

No jeho veľmi dobre. To je generácia okolo Kútnika. Uhlár bol učiteľ na papiernickej priemyslovke, učil slovenčinu v Ružomberku.

Ako sa dostal k archeológii?

Dostal sa tak, že ho vylúčili a A. Točík zase, klobúk dole, zamestnával všelijakých disidentov – Gabriela Povalu, jezuitu v Nitre, Nitrianskom Hrádku. Išiel im v ústrety, mal lacnú pracovnú silu a zase takú poctivú. Potom mal nepríjemnosti. Mne potom povedal Točík, že eštebáci išli po jezuitoch, zvlášť po G. Povalovi pretože na archeologickom výskume robil duchovné cvičenia.

A Pavla Čaploviča?

Jeho som len raz videl.

Aký vzťah bol medzi Pavlom a D. Čaplovičom?

To je strýko. Preto som pri 75. výročí uviedol Dušana, že mal dvojitú orientáciu. Jedného strýka Jána mal evanjelického kňaza, riaditeľa evanjelickej knižnice. On sa potom stiahol do knižnice a Dušanovho otca zabasli. Rok alebo dva roky sedel vo väzení, politický. Druhú orientáciu mu dával Paľo Čaplovič. Paľo bol taká čudácka povaha. Dušan chodil k nemu na Oravu pre rady. Oni boli vtedy ako amatéri vycvičení, veď vtedy nebolo archeológov, berme tak. Paľo si urobil externe školu. Ján naviedol Dušana na politiku a Paľo na archeológiu. Prvú komisiu mal Dušan na Červenom Kláštore, čo kopal. Bol z toho vystresovaný, to sa kedysi ináč robili komisie ako teraz, musel si urobiť výstavku, predložiť dokumentáciu. A boli takí rýpači, aj B. Polla. Ukážte to, ukážte to, hoci jeho učil „kopať“ technik Štefan Spiak.

A V. Budinského-Kričku si poznal osobne?

Veľmi dopodrobna. Až dôverčivo. Ružomberčan, aj je tam pochovaný, povedľa Ladislava Hanusa. D. Čaplovič mu urobil zborník, aj ja tam mám článok. Môj strýko si V. Budinského-Kričku vážil, tak mu aj pomohol. Základňu na Čingove dostali zdarma. Chatu, v ktorej bola potom základňa, mali štátne lesy. Budinský ma poprosil, ja som zavolal strýkovi a on to vybavil, podpísal dekrét a dali to Archeologickému ústavu SAV. V. Budinský-Krička bol pojem aj v Košiciach. Bol pán profesor, aj keď bol v base.

Ako dlho sedel?

Asi dva a pol roka. Ďuro Kalina zverejnil celý jeho proces.^[15]

Aká bol povaha Budinský-Krička?

Taký vysoký pán, navonok troška jemný a uzavretý. Bol veriaci, chodil vždy na omšu. Možno tak vystupoval, nikdy navonok nebol tvrdý, ale bol dosť zaťažený na svoj materiál. Lebo viem, že ja som mu bol zamerať hradisko. Od farára Macáka bral črepy. Hrozne mi dal pocítiť, že „kto vám dovolil ísť zamerať hradisko v Kusíne“. B. Polla, Ján Pástor a V. Budinský-Krička sa aj riadne pohádali. Traja boli v Košiciach, aj to sa pohádali, to už tak býva na tom našom Slovensku.

A Milana Slanináka si poznal?

(smiech). Tiež dobre. Vtedy patril archeologicky pod B. Pollu, SNM. B. Polla kopal kláštor v Krásnej nad Hronádom, a tak ho zavolal, nech mu príde pomôcť. Dal mu voľno na dva dni, nech ide pozrieť aj V. Budinského-Kričku aj D. Čaploviča. Prišiel k Dušanovi, tak hneď sme dali tokajské víno a ja potom som ho zobral na motorke. Retiazka sa mi roztrhla. Prídeme do predajne Mototechny do Kráľovského Chlmca, tak tam jó napot, tessék a my slovensky. Tak Milan vraví „ta do pi.., som tu jak v Matici Slovenskej…“ No a u V. Budiského-Kričku tiež, mal starý systém, no dôkladne skúmal tie mohyly. Tu si našiel kostičku, a on také zápalky pichal, aby potom preniesol na milimetrák. A Milan, keď mal vypité, tak mu tie zápalky povyťahoval. Bol aj na výskume u Hoššu, kopal vtedy Likavu. Milan prišiel na komisiu. Komisie končili tak, že páni odišli, tak vytiahol fľašku a bola oslava.

A Jozefa Moravčíka?

Samozrejme, aj dobre vychádzame.

Ladislav Veliačik.

Laco Veliačik zostal dodnes mojím kamarátom. My sme sa dali dokopy cez Gustáva Valacha, herca. Bol z Hontianskych Nemiec, odkiaľ Marián Labuda. Jeho sestra alebo rodičia sa kamarátili s Gustávom Valachom. A ja som Gusta poznal ešte z Liptova, ku Hanusovi a Kútnikovi chodil. A ja som potom chodil na jeho chalupu tu pod hradom. Laco bol solídny, čo sa mu nepáčilo, otvorene povedal.

On sa tiež angažoval na Liptove.

Áno, on aj s Karolom Pietom boli dvojica, ale potom sa stiahol.

V čom vidíš pozitíva, v čom negatíva súčasného smerovania archeológie na Slovensku?

Vidím veľký pokrok, bez počítača sa dnes už nedá fungovať. Syn ma aj učí. Len nechcem sa stať toho otrokom. Vidím to u študentov, u vnúčat. Generujú a nemajú štylistiku, poznatky, nevedia sa orientovať v literatúre a v témach. Mne samozrejme starobou vypadávajú mená, ale keď tak uvoľnene hovorím, tak si na to a na to spomeniem pohotovo. Alebo napríklad včera niekto spomínal drumble, tak zvoleja som povedal, že u mňa robila diplomovku Barbora a má to publikované v zborníku SNM asi pred dvomi rokmi. To len taký príklad. To je zvládnutie rýchlej orientácie. Druhá vec je vyhľadávanie. Vy si viete zrejme v počítači hľadať analógie. Ja musím mať rozložené knihy po celom byte. Takže je to iný štýl, zastaraný, ale funguje perfektne.

Vedel by si sformulovať svoje odporúčanie pre novú generáciu archeológov?

Neúnavný zápal pre bádanie s rešpektom ku staršej generácii. Ja môžem hovoriť o archeológoch klady aj zápory, ale úcta bola mimoriadna. Aj preto, že strom je oceňovaný podľa plodov, nie podľa lístia. A nech sú k sebe naprosto úprimní! Markuš povedal, že naše povolanie je rehoľa. Musíš to mať v láske. V podstate každé povolanie. Nieže povinne chodím do roboty kvôli peniazom. Tam dávaš kus seba.

Keby si mohol vrátiť čas, bolo by niečo, čo by si vo svojej profesionálnej kariére urobil ináč?

(ticho). Ťažko je, lebo je to za nami. Ale aby nebola tá zatrpknutosť, to sa vždy tak modlím. Neviem kto múdry to povedal, že z minulosti ber si oheň, nie popol. Veľa chybných krokov človek narobil. Najhoršia škola je škola na vlastných chybách. Že sa popáliš a potom si múdrejší. Keď si zavčasu zrelší, tak predsa vieš rozlišovať to čo je pravé a čo je ľavé, tým nemyslím politicky.

Na čo si osobne najviac hrdý zo svojej práce?

Že snažil som sa nielen existovať, ale žiť. A dielo sa hodnotí inými. Tak iste by som dnes ináč napísal aj doktorskú prácu, iné možnosti sú, ale tak to muselo byť, teraz nezmeníš nič.

Čím momentálne žiješ, resp. ešte na niečom pracuješ?

Hľadám odpovede vo vlastnej duši a zbavujem sa negatívneho myslenia a posudzovania. Čo sa týka práce, prvé čo musím dokončiť je hygiena stredovekého človeka. So Zuzkou Polákovou sme mali hlavný referát na konferencii na Archaeologii Historice. S hygienou súvisí celé zdravotníctvo. Ja som 20 rokov zhromažďoval materiály ku charite, špitálom, chudobincom na Slovensku. Kým niekto pôjde do Budapešti a nájde si ten zoznam z 18. storočia, kde boli, hlavne pod vplyvom cirkvi, tak bude neskoro. Hlavne po tých menších dedinách, ktoré boli pri kostoloch. To boli útulky pre bezdomovcov, dnes by sme to tak mohli nazvať.

A už druhý rok robím, a to ma štve, celkom nové prehodnotenie, a tu sme pri tom východnom Slovensku, ktoré mi začína od Braniska na východ geograficky aj historicky. Spiš je stredné Slovensko administratívne vo Východoslovenskom kraji. Ale ten vývoj presne pri Branisku ti končí. Aj čo sa týka rozsahu Veľkej Moravy, aj pohrebný rítus a všetko, čo s tým súvisí. A toto aj pre teba, keď teraz beháš po kraji, doteraz sme neurobili tie posvätné pohanské kamene. To už majú Bielorusi 500 publikovaných, Poliaci asi 700. Veľké kamene, ktoré sú ľudskou rukou opracované, sú na nich buď jamky vyznačené, alebo šľapaje, to sme ešte nemapovali. A v blízkosti nich sú ako náhrada pohanských miest kresťanské stavby. Keď nič iné, tak aspoň svätý kríž alebo sv. Juraj, alebo sv. Michal. Takže celkom iný pohľad aj na začiatky kresťanstva. A to je problém napríklad aj Michalovskej rotundy, ale aj materiálnej kultúry. Veď nemáme jeden veľkomoravský meč. Čo je z Čiernej nad Tisou, to Maďari doniesli. Nemáme nič také typické, čo je v našej centrálnej oblasti.

Máš ešte nejaké resty, ktoré chceš dorobiť?

Hlavná vec je monografia Kláštoriska. Mám ju rozrobenú, len to dať dohromady. Extra nálezový fond, skriptória, kachlice, knižné kovania… Chcel som aj barokovú zbožnosť – medailóniky. Už len z toho dôvodu, že som dal kresličke p. Mesárošovej. To je také posledné obdobie, potom už je „postmoderna“, v ktorej sa nikto nevyzná, chaos.

Akú úlohu podľa Teba zohralo územie severného Slovenska vo vzťahu ku kristianizácii nášho územia?

Žiaľbohu nemáme tam stopy pre to deviate storočie.

Akým mottom sa v živote riadiš?

Treba žiť v zhode s prírodou, ako nám odkázal rímsky filozof Cicero. Z nej pramení aj prirodzenosť človeka netúžiaceho po moci, peniazoch a svetskej sláve.

 

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

V Bratislave, 12. januára 2023. Rozhovor bol autorizovaný.

^[1] Medailón k 70. rokom doc. Michala Slivku je dostupný online na tomto odkaze: https://digilib.phil.muni.cz/_flysystem/fedora/pdf/141311.pdf?fbclid=IwAR2R5OGnzTLbRLNPYjXlXQB2VtROUN2kH7D7HcohKq0UNQfdrG4f-1jeRsU

^[2] Jednotné roľnícke družstvo.

^[3] Viac o kňazovi Jánovi Slivkovi nájdete tu: https://www.knihydominikani.sk/hlavna_schemhladat_3?kpcmeno=slivkajan1911

^[4] Viac o Belovi Pollovi nájdete tu: https://www.databazeknih.cz/zivotopis/belo-polla-92438

^[5] Miestny národný výbor, obdoba súčasných obecných úradov.

^[6] Viac k J. Cehuľovi nájdete tu: https://www.databazeknih.cz/zivotopis/jozef-cehula-75071

^[7] Neskôr som sa P. Stanovi zavďačil, keď som v Ružomberku prednášal, jedno dievča robilo diplomovú prácu o ňom, lebo jeho synovec býval v Bratislave. Poskytol jej aj súkromný archív, čosi som mal aj ja, pozn. M. Slivku.

^[8] Revanšista čo emigroval z Kežmarku, poznámka M. Slivku.

^[9] Socialistický zväz mládeže.

^[10] Revolučné odborové hnutie.

^[11] Je to syn slovenského prozaika, esejistu, filmového scénaristu, publicistu a kultúrneho a politického činiteľa, pozn.

^[12] Archeológ AÚ SAV Nitra, pozn.

^[13] Má na mysli študentov univerzity v Nitre, pozn.

^[14] Vích, D. 2022: Detektory kovů v archeologické praxi. Věstník AMG 1/2022, 14-15. Dostupný online tu: https://www.academia.edu/94110553/V%C3%ADch_D_2022_Detektory_kov%C5%AF_v_archeologick%C3%A9_praxi_V%C4%9Bstn%C3%ADk_AMG_1_2022_14_15

^[15] KALINA, Juraj (2017). Okolnosti uväznenia a odsúdenia profesora Vojtecha Budinského-Kričku. In SLOBODNÍK, Martin – GLOSSOVÁ, Martina, eds. 95 rokov Filozofickej fakulty UK. Pohľad do dejín inštitúcie a jej akademickej obce. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava, s. 355 – 366.