Karol Pieta, Levoča 2019 (foto: M. Furman)
Rozhovor Martina Furmana s archeológom pôsobiacim v Považskom múzeu v rokoch 1966-2007, Mgr. Jozefom Moravčíkom.
V Žiline, 4. november 2021.
S Karolom Pietom sa poznáte už desaťročia. Kedy a pri akej príležitosti ste sa spoznali?
Spoznali sme sa v roku 1967 v zime, keď som chodil do AÚ SAV do knižnice študovať literatúru k mojej diplomovej práci o Počiatkoch slovanského osídlenia na východnom Slovensku. Pri jednej služobnej ceste ako som išiel na Nitriansky hrad, kde bolo vtedy sídlo ústavu, kráčal predo mnou nejaký mladý muž s veľkou taškou v ruke. Po príchode do ústavnej knižnice sa po krátkom čase otvorili dvere a prišiel ku mne práve ten mladý pán s ponukou spolupráce, keďže on sa bude venovať výskumu Liptovskej Mary a tak môžeme spolupracovať na výskumoch severného Slovenska. Meno dotyčného pána bolo Karol Pieta. Tak sa začala naša dlhoročná spolupráca.
Spolupracovali ste s ním na viacerých významných výskumoch. Jeden z najdôležitejších výskumov pre slovenskú archeológiu vo vzťahu k spracovaniu železnej rudy bol výskum taviacich pecí vo Varíne. Ako si na to spomínate? Ako ste sa k tomu dostali a ako výskum prebiehal?
V rokoch 1979 a 1986 sme robili podrobný prieskum púchovských hrádkov v okolí obetiska v Prosnom, ktoré sme spolu s Dr. Petrovským-Šichmanom skúmali ešte v roku 1966. K. Pieta sa ujal jeho spracovania a spolu sme výskum publikovali v Slovenskej archeológii v roku 1980. Na lokalitu Železná studňa vo Varíne ma upozornil občan Varína, ktorý bol aj obchodníkom v Krasňanoch, kde sme mali depozitáre a často sme sa tam stretávali. Po melioráciách sa objavovali na lokalite kusy železnej trosky a bolo zrejmé, že tu mohli byť hutnícke zariadenia. Dr. Pietovi som dal o tomto objave informáciu a v roku 1981 sme tu urobili spolu s Ing. Tirpákom podrobný prieskum, pri ktorom sa zistilo viacero mohylových útvarov, ktoré vykazovali prítomnosť železa. Dr. Pieta vybavil na riaditeľstve AÚ SAV finančné prostriedky, maringotku a búdu na ukladanie pracovných nástrojov a nálezov. Výskum trval tri sezóny od roku 1982 do roku 1984. V zimných mesiacoch sme mali maringotku aj náradie uskladnené na dvore miestneho JRD, kde robil vedúceho pán Emil Akantis a ten sa postaral aj o odvoz a v lete dovoz maringotky na výskum. Postupne sme preskúmali dve haldy, v ktorých sa objavili hromady železnej trosky, prepálené častí podložia, skládka železnej rudy aj drevného uhlia. Boli sme si istí, že sme objavili taviace zariadenia z prvých storočí n. l., až kým neprišiel na výskum Karolov dobrý priateľ Doc. Dr. R. Pleiner DrSc. z AÚ ČSAV. Ten si vypočul naše vysvetlenia o získaných zariadeniach, ale nás upozornil na silno prepálené bloky hliny obalené železnou troskou, ktoré boli hlavným objektom nášho výskumu a z nich sa vlastne skladali taviace pece, ktoré fungovali už ako vysoké pece, z ktorých sa najskôr odpichom vypustila roztavená troska a potom po čiastočnom rozobraní pecí sa vybralo vytavené železo. Podľa Doc. Pleinera tento druh pecí sa dovtedy nenašiel na celom území tzv. Slobodnej Germánie. Podobné pece sa objavili iba na území rímskych provincií. Rímsky historik Tacitus písal vo svojom diele o Kotínoch ako o zdatných spracovateľoch železa, ktorí platili tzv. tribut germánskym Kvádom. Dr. K. Pieta vo svojej kandidátskej dizertácii spojil ľud púchovskej kultúry s kmeňom Kotínov, ktorých cisár Marcus Aurelius presťahoval koncom 2. stor. n. l. do Panónie za trest, že sa odmietli zúčastniť bojov proti Markomanom a Kvádom, ktoré sa odohrávali aj na našom území.
Karol Pieta je nepochybne jeden z najvýznamnejších archeológov Slovenska. Ako by ste charakterizovali jeho osobu?
Od začiatku nášho stretnutia som si u neho vážil zásadovosť a kamarátske vzťahy nielen k mojej osobe, ale aj k okoliu. Nikdy sa nepovyšoval, ale vždy bol ochotný pomôcť odbornou radou, alebo priamo na samotných výskumoch mladších kolegov. Bol veľmi zaujatý svojim výskumom Liptovskej Mary, kde sa mu podarilo vybudovať prvý skanzen na severnom Slovensku a výskumu sídlisk aj opevneniu na Havránku venoval vyše 40 rokov svojho života. Napriek rodinnej tragédii, keď prišiel o manželku dokázal vychovať dve malé dcérky a dať im pevný základ do života. Dr. K. Pieta je od svojich stredoškolských rokov vášnivým výskumníkom slovenskej archeológie a dokonca som zistil v knihe o mojej rodnej obci Močenku, že tu už ako 16-ročný robil prvé prieskumy a postaral sa o poznanie najstaršieho osídlenia našej dediny. Roky, ktoré venoval výskumom najmä z obdobia laténu mu priniesli bohatstvo dokumentov o tomto období, ktoré zúročil v desiatkach publikácií a odborných článkoch uverejnených nielen v Slovenskej archeológii Študijných zvestiach, ale aj v mnohých publikáciách z okolitých štátov. Svoje bohaté vedomosti odovzdával študentom nielen v Brne, ale aj vo Viedni. Keď sa objavili vzácne zlaté plakety z hradiska v Bojnej, s vervou sa pustil do výskumu tohto mimoriadneho slovanského hradiska, kde počas mnohoročných výskumov objavil ohromné množstvo vzácnych pamiatok, sídliskové objekty, ale najmä sa mu podarilo zrekonštruovať doteraz najväčšiu bránu do opevnenia, aká bola na Slovensku preskúmaná. V roku 2000 sme spolu realizovali expozíciu venovanú púchovskej kultúre, umiestnenú v Župnom dome v Púchove, ktorá bola vôbec prvou venovanou jedinej kultúre na Slovensku.
Inšpiroval Vás v niečom počas Vašej dlhoročnej práce archeológa v Považskom múzeu?
Inšpiroval najmä v tom, že treba čím skôr publikovať nové objavy a nálezy, aby sa aj ostatná odborná verejnosť mohla s nimi oboznámiť. Preto som v každom novom čísle Vlastivedného zborníka Považia uverejňoval rozsiahle príspevky o nových nálezoch, najmä z okresov Považská Bystrica a Žilina. Po vzore Dr. Petrovského-Šichmana som viedol archeologický krúžok v Púchove a desať rokov v Považskej Bystrici. Od roku 1974, kedy vyšlo prvé číslo AVANS-u som až do roku 2002 pravidelne prispieval o nových objavoch v našej zbernej oblasti aj o svojich posledných výskumoch v Žiline. Bol mi vzorom aj pri realizácii výstav a expozícií, kde nič nenechával na náhodu a vždy sa snažil prezentovať predmety tak, aby im návštevníci čo najlepšie rozumeli.
Spomínate si v súvislosti s ním na nejaké výnimočné/úsmevné udalosti?
Tých bolo viacero najmä počas našich prieskumov hrádkov v okolí Púchova a Považskej Bystrice. Mali sme taký starší rumunský gazík, a batéria sa dosť rýchlo vybíjala a tak sme ju večer tajne nosili na izbu v Belušských Slatinách, kde sme boli ubytovaní a do rána sme ju opäť nabili. Pri cestách po kopcoch sa nám podarilo prederaviť hadicu od nádrže do karburátora. Jediným riešením bolo to nejako zastaviť, aby nám nevytiekol všetok benzín. Výmyselník Dr. Pieta tam vrazil trň zo šípovej ruže a tak sme prišli až do opravovne ČSAD, kde nám to opravili.
Ako vnímate jeho neustále aktívnu a húževnatú prácu na poli archeológie aj napriek pokročilému veku?
Obdivujem jeho úžasnú vitalitu. Dokonca keď som sa dozvedel, že má vážne zdravotné problémy ani som sa neodvážil spýtať ako mu vlastne je. Iba Dr. Bednár ma informoval, že už je na tom lepšie. Ale on o svojej nemoci otvorene hovoril a dokonca bol aj s riaditeľom ústavu až v Číne na odbornej návšteve. Niekoľko volebných období robí námestníka riaditeľa, lebo iného lepšieho na túto funkciu nemajú. Svojho času keď som bol na konferencii Krásne nad Kysucou a Dr. Bednár ma viezol domov, sme na túto tému hovorili a sám priznal, že okrem Dr. Pietu si nevie predstaviť, kto by túto náročnú funkciu zvládol. A to si ešte z rozmaru vybral výskum v Kuvajte, kde sa venoval úplne inej problematike ako doteraz na Slovensku. Po viacerých pozvaniach sme ho boli aj s manželkou navštíviť na hradisku v Bojnej. Jemu nestačilo, aby nám podal základné informácie v expozícii v dedine, museli sme s ním absolvovať cestu až na akropolu hradiska najmä k výskumu už spomínanej veľkej brány. Keď som sa ho spýtal, prečo sa tohto veľkého výskumu neujali kolegovia slovanisti, odpovedal, že by to asi nezvládli a jeho manželka Zuzka si myslí, že by sa doma asi zbláznil, keby musel sedieť na lavičke ako dôchodca. Dokonca, keď sme realizovali expozíciu o púchovskej kultúre v Púchove on už budoval opevnenie na nejakom hradisku v Rakúsku a zo Slovenska tam vozili aj s jeho asistentom Štefanom drevo na budovanie valov, lebo tam bolo omnoho drahšie. Je to nezmar, ako bol jeho otec, ktorý sa tiež dožil 80 rokov a stále bol čiperný.
Kedy ste sa stretli naposledy a pri akej príležitosti?
Naposledy sme sa stretli na prezentácii publikácie Budatínsky hrad v Považskom múzeu v roku 2017 a niekoľkokrát aj na hradisku Divinka Veľký vrch.
Ďakujem za rozhovor.
