Rozhovor s PhDr. Karolom Pietom, DrSc. bol uskutočnený dňa 19. novembra 2021. Dokumenty a fotografie publikované v tomto rozhovore sú z jeho osobného archívu. Pýtal sa Martin Furman:
Narodili ste sa v Nitre 17. novembra 1941. Čo viete o tomto dni?
O tom dni neviem nič. Od rodičov som snáď niečo pochytil v úplne zahmlenej minulosti. Moji rodičia boli dosť veľkí vlastenci, v tom čase boli Nemci pod Moskvou, preto veľmi prežívali toto obdobie, najme moja vlastenecká matka, ktorá bola mimochodom polovičná Nemka, ale silná antifašistka, Nemka z Budapešti. Boli to takzvaní podunajskí Nemci – Švábi. V predstave, že Nemci valcujú Európu, mi dali druhé meno Mojmír. Karol je rodinné meno, takže na rodnom liste som Karol Mojmír Ján a Mojmír som podľa mojej matky kvôli tomu, že keď už budeme všetci pogermánčení, aby na mne zostal „biľak slovanstva“.
A prečo aj Ján?
Ján bol krstný otec. Všetci v rodine sme mali tri mená. Žiadna šľachta, ale bol to taký rakúsky zvyk.
U nás sa dáva druhé meno pri birmovke.
Tak to mám štvrté – Karol Mojmír Ján Václav. Václav po českom pradedovi.
Čo vás formovalo ako dieťa patriotickej rodiny?
Neboli to bojovní patrioti, ale hlavne moja mama ako herečka bola angažovaný človek. Zaujímala sa o verejné dianie.
Odkiaľ pochádzajú vaši rodičia?
Ani jeden nepochádza z Nitry. Otec bol zo Záhoria, z Moravského Svätého Jána, tam máme aj rodinnú hrobku. Matka, ako som už povedal, bola z Budapešti. Jej mama bola Češka a otec bol maďarský Nemec, ktorý sa volal Scherhaufer a musel si pomaďarčiť meno na Szende, takže moja mama bola Margita Szende.
Pamätáte si svojich starých rodičov?
Len na jedného. Z otcovej strany som starých rodičov nezažil, Z matkinej strany iba starú mamu. Starého otca som nikdy nevidel, ešte pred vojnou sa rozišli a on ostal v Maďarsku.
Máte súrodencov?
Áno, staršiu sestru. Volá sa Beatrix Ružena Mária.
Vyrastali ste v Nitre. Na mesta pôvodu svojich rodičov ste nechodili?
Do Moravského Svätého Jána sme chodili na hrob. Mal som tam aj strýka a tetu. Do Maďarska sme chodili málo.
Od koho z rodiny ste dostali do vienka životnú energiu, vitalitu a mladíckeho ducha?
Obaja rodičia boli takí, otec sa dožil v plnom zdraví 85 rokov, náhle zahynul po prasknutí nejakej cievky. Ale zomrel úplne „ideálne“. Po obede si dal pohár vína, sadol si a zaspal. Mama bola tuhý fajčiar, za to sme ako deti nenávideli cigarety. Ja síce občas fajčím fajku, ale to je taká pohodová vec a nemá s ozajstným fajčením nič spoločné. Matku ten zlozvyk na staré kolená dobehol. Zomrela na rakovinu pľúc, dožila sa 77 rokov .
Karol Pieta so sestrou a rodičmi na plese, 1956 (osobný archív K. Pietu).
Čo/kto v rodine Vás ovplyvnil ísť cestou, ktorou ste sa vybrali?
Otec mal klasické skalické gymnázium, to bolo v tej dobe vysoké vzdelanie, no bol skôr technicky orientovaný. Matka sa o históriu zaujímala, veľa čítala, prežívala ju. Ale samozrejme ako mnohých archeológov aj mňa ovplyvnili knihy Jozefa Augustu s ilustráciami Zdeňka Buriana, knihy Štefana Janšáka, ako boli napríklad Lovci hlinených perál. Veľký vplyv mal na mňa aj krstný otec Ján Mrva, po ktorom je v Nitre pomenovaná aj ulica. Bol župným tajomníkom Janka Jesenského. Napísal niekoľko kníh, bol bibliofil, regionálny bádateľ, skúmal aj históriu Nitry, zbieral staré fotografie. Venoval mi Janšákove publikácie. V nich som zistil, že aj v okolí Nitry sú polia s nálezmi črepov, ktoré som asi ako trinásťročný začal zbierať. V tej dobe sídlil na nitrianskom hrade Archeologický ústav a tam som nesmelo nosil prvé nálezy. Začal som si písať aj „výskumný“ denník, ktorý ešte stále mám. Niektoré užitočné údaje z neho sú aj v ústavnom archíve. Zaznamenával som si, kde, na ktorom poli boli aké črepy, následne som si ich kreslil. Vtedy sa riaditeľ Anton Točík nado mnou zľutoval a zveril ma doktorovi Kolníkovi, ktorý mi po čase už ako mladému kolegovi s obľubou rozprával, ako preklínal, keď som sa objavil, lebo musel nechať robotu a venovať sa nejakému sopliakovi, čo zase doniesol pár umazaných črepov. Vraj keď som prišiel, všetci sa schovávali aby sa mi vyhli, lebo ja som bol samozrejme „Vasilisa premúdra“, malý mudrlant. Vtedy bolo málo archeológov a veľa terénnych technikov čo robili aj výskumy, takže väčšinou som skončil pod ich ochranou.
A nezaujali ste ich niečím výnimočným?
Samozrejme, zo začiatku som im nosil zväčša nejaké banality. No postupne, keď prišli na to, že keď sa nedám odbiť, vymýšľali mi úlohy. Jednou z nich bol prieskum Radošinskej doliny, pozdĺž potoka Radošinka. Bolo to v roku 1956, možno ešte 1957, čiže som mal 15-16 rokov. Sadol som na bicykel a išiel desiatky kilometrov. Systematicky, z katastra do katastra som prechodil polia a zaznamenával som, čo na ktorom z nich sa našlo. Z odstupom času žasnem, že ma vôbec rodičia na také cesty pustili. Lebo ja som sa vybral aj na tri dni. Otec predtým pracoval ako revízor v Obilnej spoločnosti, to bol za prvej republiky aj za Slovenského štátu štátny monopol, za socializmu to pokračovalo ako podnik Mlyny. Všetci mlynári ho preto poznali a hádam v každej druhej dedine bol mlyn. Tam som prišiel, zaklopal, predstavil sa „Dobrý deň, ja som Pieta a otecko vám posiela list“. A už ma potom chtiac-nechtiac dáko prestravovali aj prenocovali. Zväčša v strašných ťažkých duchnách.
Keď Vás tak počúvam, vy ste zrejme neuvažovali nad iným povolaním…
Nie, absolútne. Dnes sa čudujem, že ma neodradilo to, že som vtedy nič poriadne nenašiel. Až po čase sa mi podarilo pár zaujímavejších vecí nájsť, čo aj publikovali napríklad Jozef Paulík, Alojz Habovštiak či Titus Kolník. Tuším najhrdinskejší čin z týchto mládeneckých liet bola záchrana nálezu v Jelšoviciach pri Nitre. V stene hliníka na JRD som našiel a vybral jamu bádenskej kultúry a v nej dve obrovské zásobnice, ktoré som asi na tri krát vlakom doviezol do ústavu, kde ich potom zrekonštruovali a dodnes stoja v depozitári. To bola veľká korisť.
Jeden z prvých nálezov, čo si pamätám, som získal 1. januára 1956 vo Vrábľoch na Fidvári. Bola to hlinená dýza z mecha zo staršej doby bronzovej. Keď som ju po desaťročiach dal profesorovi Bátorovi, veľmi sa potešil, mali doklad spracovania medenej rudy. Mal som štrnásť a pol roka, keď som nastupoval na svoju prvú brigádu do Milanoviec, dnes Veľkého Kýru na výskum tzv. rímskej stanice k môjmu prvému učiteľovi Titusovi Kolníkovi. Potom, keď už sme boli kamaráti spomínal, ako si vtedy zúfal: „Zas ten Pieta, pre Boha, ja sa ho nikdy nezbavím“. Na výskume bola aj vtedy ešte študentka Mária Lamiová-Schmiedlová. Pri nich som po dve letá brigádničil.
Karol Pieta 14 ročný na výskume v Milanovciach u dr. Kolníka s generálnym riaditeľom národného múzea vo Varšave Dąbrovským (osobý archív K. Pietu).
Z dostupných informácii viem, že napriek úspešným prijímacím pohovorom Vás na VŠ do Bratislavy neprijali a rok ste stáli. Ako ste to vtedy vnímali?
Bolo to ťažké sklamanie. Mám ešte odložené oznámenie, že prijímacie skúšky som urobil, ale z kádrových dôvodov ma neberú.
Stále mi to nejde do hlavy, keď váš otec bol úradník a navyše, Vás už archeológovia veľmi dobre poznali.
Možno tam zohrala úlohu aj nejaká iná vec, neviem. Azda to boli nejaké divné spory medzi profesorom Novotným a riaditeľom Točíkom, ja si to veľmi nevybavujem, možno nejakí starší pamätníci by si na to lepšie spomenuli. V istom zmysle to však bolo pre mňa dobre, dostal som po nose. Už som bol strašný frajer a odrazu som stál. No keďže som predtým už oňuchal nejaký výskum, tak celý rok mi dovolili pracovať na výskumoch v teréne.
Ako si spomínate na toto obdobie?
Maturoval som začiatkom júna 1958 a hneď, tuším od 1. júla som bol poslaný do Nitrianského Hrádku na výskum známeho Zámečku. Vykopávky v praxi viedli ľudia, ktorí mi dali dobrú školu prvých technických skúseností i väčšej skromnosti. Boli to Alfréd Stach[1] – kňaz a politický väzeň a výborný praktik Karol Sedlák. Nastúpili sem aj čerstvo skončení archeológovia Tatiana Štefanovičová a Jozef Vladár. Pracoval som tam aj po celú zimu. Od jari sa začali v okolí záchranné výskumy. Mňa poslali do susednej obce Bešeňov zachraňovať včasnostredoveké objekty, ktoré potom publikoval Aloiz Habovštiak. V jednom z domov sa našla aj nomádska kostená plastika.
Po roku praxe ste si podali prihlášku znova do Bratislavy, alebo rovno do Brna?
Dr. Točík sa poznal s profesorom Kalouskom, prihlášku som si na jeho radu dal rovno do Brna na vtedy ešte Masarykovu univerzitu (vzápätí premenovanú na Univerzitu J.E. Purkyně) a prijímacie skúšky som urobil. Semester sa začal až v októbri 1959 a tak od septembra som už pracoval na Pohansku pri Břeclavi kde doteraz aktívny výskum práve začínal. Aj vďaka mne majú v Brne niektoré pracovné zábery ešte zo samého začiatku výskumu.
Kto boli Vaši spolužiaci?
Václav Furmánek[2], Vladimír Goš[3] a Emanuel Grepl[4].
Študenti archeológie v Brne – z ľava do prava K. Pieta, V. Goš a V. Furmánek (osobný archív K. Pietu).
Štúdium archeológie v Brne sa vtedy otváralo každý rok, alebo to fungovalo ako v Bratislave?
Vtedy ročníky striedavo otvárali katedry archeológie v Prahe, Brne a v Bratislave. Veľmi zriedkavo sa stalo, že štúdium archeológie zároveň otvorili aj v Čechách aj na Slovensku.
Čiže v tom roku, keď ste boli prijatý do Brna, aj tak by ste sa do Bratislavy nešiel, lebo sa neotváralo, nie?
Išiel. V Brne síce v tom roku nemali kvótu pre archeológiu, ale profesor Kalousek mal dobrú pozíciu na škole a šikovne to vymyslel. Archeológiu otvoril ako tretí odbor. Takže ja som začal študovať nemčinu – češtinu. Nemčinu som si dal ja sám, lebo som nemecky vedel z domu. To mi však rýchlo zmenili, dali mi históriu ako hlavný odbor a archeológiu k tomu. No v podstate sme študovali plnohodnotnú archeológiu. Na začiatku som bol teda trojodborový, vtedy sme však museli urobiť za dva semestre až 16 skúšok.
To znamená, že ste vyštudovali trojodbor nemčina – história – archeológia?
Nie, nemčinu som mal len krátko, kombináciu mi zmenili počas štúdia. Ale v rámci češtiny mám za sebou také skúšky ako česká fonetika, staročeská literatúra či staroslovienčina. Dodnes ma teší, že viem niečo o porovnávacej jazykovede. To ma prekvapivo veľmi bavilo. Ešte ďalší ročník som chodil ilegálne k profesorovi Radoslavovi Večerkovi na staroslovienčinu. S ním ma spája ešte jeden milý zážitok. Profesor Večerka, známy a uznávaný jazykovedec, mal po mnohých rokoch, ako 88-ročný prednášku na Velehrade počas Cyrilo-metodskej slávnosti. Oslovil som ho, samozrejme si ma už nepamätal, ale som bol rád, že som ho videl ešte v dobrej kondícii. Ak sa vrátim k otázke, vyštudoval som len archeológiu ako samostatný odbor.
Kto Vás najviac ovplyvnil z pedagógov?
Jednoznačne profesor Dostál[5] a profesor Podborský[6]. Profesor Kalousek bol fajn človek, ale ako vedec nie veľmi úspešný, no bol výborný organizátor a brniansku katedru veľkoryso vybudoval. V tej dobe mala 27 pracovníkov. A študentov dokopy nás bolo okolo 12.
Po škole ste hneď nastúpili do Archeologického ústavu a nepretržite v ňom pracujete doteraz.
Áno. Ešte som bol 14 mesiacov na vojne, ale aj tam som robil archeológiu. Neuvážene som nastúpil do Olomouca k letcom.
Prečo neuvážene?
K tomu sa viaže zvláštny príbeh. Asi v štvrtom ročníku som stretol na ulici v Brne plukovníka Dvorského, rodinného priateľa. Tento otcov najlepší kamarát, tiež Záhorák, sa ma spýtal, kam chcem ísť na vojnu. Vybral som si Olomouc, krásne mesto, len som netušil, že je to mesto plné vojakov, samá uniforma. Našťastie ma poslali učiť do poddôstojníckej školy do Plaveckého Podhradia, kde som pre seba objavil hradisko Pohanská. Vedenie školy som presvedčil, že načo kopať zákopy na cvičáku, keď vojaci môžu kopať sondy na archeologickom nálezisku. Podporili ma a odborne zaštítili aj T. Kolník s J. Paulíkom. Následne sa 6 týždňov robil výskum na pomerne veľkej ploche, po skončení prišla odborná komisia a následne sme bohaté nálezy vystavili v miestnom kultúrnom dome. Vznikol určitý paradox, pretože v sondách bola samá lužická kultúra, s krásnymi celými hrncami. Po nás tu výskum kvôli dobe bronzovej začal Paulík. Celý čas však kopal dobu laténsku.
Čo bolo dôvodom, že ste na vojne boli nezvyčajne 14 mesiacov?
Lebo vtedy vypukla akási politická kríza. V kasárňach boli naraz tri ročníky, dva mesiace nám pridali. Ja ako bystrý chlapec som sa pokúsil o lesť, ktorá však vyšla len napoly. Keď som bol na opušťáku v Nitre, zašiel som za riaditeľom Točíkom, že či by nenapísal potvrdenie, ako nás strašne potrebuje socialistická vlasť pri záchranných výskumoch. Vravel „Napíš si to“ a on to podpísal, dal razítko. Poslal som to do vojenského útvaru priateľovi Furmánkovi a sebe. Václavovi Furmánkovi veliteľ povedal, že vy archeológovia, hľadáte uhlie a naftu, tak to naozaj vás vlasť potrebuje. A poslal ho do civilu domov. Týždeň na to mi už napísal pohľadnicu, že ďakuje, že už robí v ústave. Mňa si zavolal veliteľ, bol žiaľ inteligentnejší, a povedal, že vy vykopávkári-kostičkári si myslíte, že som celkom hlúpy, marš do služby, a bolo. Ďalšie dva mesiace som musel slúžiť, zatiaľ čo Furmánek už pracoval na výskumoch.
Viete, že v ústave pracujete už 57 rokov?
To je strašné. Nastúpil som 2. júna 1964.
Počas toho obdobia ste nemali nejaké krízy, žeby ste s tým najradšej praštili, alebo zmenili zamestnanie?
Samozrejme mal. Dnes už človek nepociťuje, aký bol po roku 1968 zlý čas. Počas normalizácie, keď funkcionárom začalo tiecť do topánok, sa začali hľadať vinníci. My sme v tej dobe boli ako mladí junáci v ústave, čerstvo po skončení. Volali nás ježi, že sme sa stále ježili, proti všetkým súdružským rozhodnutiam. To bol Ladislav Veliačik, potom ešte Peter Romsauer, Václav Furmánek, ja. Vtedy nie veľmi férovú úlohu zohral docent Točík, ktorý sa sám veľmi obetavo angažoval, maľoval heslá, roznášal letáky, potom však, aby sa zachránil, hľadal vinníkov. My sme ešte stále hovorili nahlas, stále sme boli proti vstupu vojsk. Vtedy väčšina bola ešte hrdinami, no v roku 1970 sa statočnosť postupne vytratila. Prežili sme v zamestnaní len vďaka tomu, že v SAV boli akčné trojky čo rozhodovali, kto ostane, alebo pôjde z roboty, pomerne slušné. Nejakí kolegovia síce museli odísť, ale nie z Archeologického ústavu. My sme mali šťastie, že sa nás pýtali: „Pravda, ste vyrovnaní s otázkou vstupu sovietskych vojsk“, a na to sa dalo odpovedať, že „už som vyrovnaný“. Takže my sme prekĺzli, aj keď bola fáza, že ideme.
Ako študentík na škole som býval s filozofmi, boli sme revolučne naladení a túžili sme po zmene. Prednášal nám budúci disident Bohuslav Šabata, mimochodom, Klárka Šabatová, čo učí na fakulte v Brne je jeho vnučka. Vtedy som aj spolu so nadšenými spolužiakmi vstúpil do strany v presvedčení, že to „od základu zmeníme“. Potom však prišiel rok 1968, rok vytriezvenia. Ja som odišiel na ročné štipendium do Nemecka (október 1968 až 1969). Prvé, čo som urobil po návrate domov, vrátil som stranícku knižku. A tak namiesto toho, aby som podľa dohody odišiel na výskum tellu Kamid-el-Los do Libanonu, zostal som doma, lebo mi zobrali pas. Šesť rokov som nemal žiadne cestovné doklady. Môj „hrdinský čin“ mal takéto dopady. Ale nebol som sám, lebo podobní bojovníci, čo sa (z nerozvážnosti) stali straníkmi, ale mali odvahu verejne vrátiť stranícke knižky boli na ústave štyria – ešte Stanislav Šiška, Elena Bublová a Darina Bialeková.
Predpokladám, že sa to potom odzrkadlilo na Vašom pôsobení na ústave.
Pravdaže. Našťastie nikto nechcel ísť pracovať na Liptovskú Maru do drevenej búdy[7] s lopatami a myšami. Takže ja som sa stratil z očí na veľkú stavbu socializmu. Ale nevnímal som to ako nejaký postih. S odstupom času to vidím skôr ako odmenu.
Počas toho neuveriteľne dlhého obdobia na jednom pracovisku ste nemali ambíciu stať sa riaditeľom?
V deväťdesiatych rokoch ma veľmi presviedčali, aby som sa po docentovi Tejralovi stal riaditeľom ústavu v Brne. Aj som to prisľúbil a bol som jediným kandidátom, ale mal som rodinné problémy. V roku 1992 mi zomrela žena a staral som sa o dve malé deti. Tak som si to rozmyslel. Potom som dlho musel presviedčať Dr. Pavla Kouřila, aby to zobral on, lebo to nikto nechcel robiť.
Brno ste pochopiteľne z rodinných dôvodov nakoniec nezobrali. A čo Nitra?
Nemal som teda riaditeľské ambície, ale ani zodpovedajúcu autoritu. Vedúcim oddelenia som sa stal asi v 1984 alebo 1985, za prof. Chropovského, ale sme si jednoducho nesadli. Bol to ortodoxný komunista, ale mimochodom aj (tajne) veriaci človek. No prišla gorbačovská éra a s ňou riziko zmien. Tak sa podaktorých funkcionárov zbavil a nasadil nových, tých „správnych“. Mnohí z nich sa už krátko po nežnej revolúcii rýchlo zmenili. V revolučnom čase bol za riaditeľa zvolený Jozef Bujna, no on to veľmi nechcel robiť. Vtedy bol ústav v rámci SAV značne poškodený, zmenšil sa na polovicu. Potom sa stal riaditeľom Alexander Ruttkay s prvým námestkom Ladislavom Veliačikom a vedeckým tajomníkom Matejom Ruttkayom. Mňa menoval ďalším zástupcom a to vlastne robím doteraz.
K. Pieta na turistike, 1998 (osobný archív K. Pietu).
S vami je neodmysliteľne spájaný Liptov – na Havránku ste kopali desaťročia, založili archeoskanzen. Okrem toho ste objavili viaceré výšinné sídliská a zmenili pohľad na dovtedajšie poznatky o osídlení tohto regiónu. V súčasnosti sa nám darí aj vďaka LIDARu a laickým spolupracovníkom objavovať nové náleziská. Zmenil sa váš pohľad na charakter osídlenia hornatých oblastí severného Slovenska?
Podľa mňa je pôvodná schéma s hiátmi v osídlení ešte stále platná. Aspoň na Liptove. Trochu sa to posunulo vďaka rádiokarbóbovým dátam[8] z prelomu staršej a mladšej doby železnej. To, čo sme robili interpoláciou s Liptovskou Marou II. – horizont pováľaných plotov s hrachovou vrstvou datovanou do mladšieho predpúchovského horizontu a paleobotanickými nálezmi z Demänovskej hory nám vychádza, že sa trochu posunulo datovanie, asi o storočie. Ale hiát po závere púchovského osídlenia v 3. a 4. storočí n. l. v Liptove a na Orave stále funguje. Teraz o tom práve píšem. Z tretieho storočia nemáme nič. V severokarpatskej skupine máme doklady osídlenia cca od 70-80. rokov 4. storočia, skôr nič. Neznamená to však, že s novými nálezmi a dátami sa to o pár rokov neposunie. Geograficky sa nálezy z 3.-4. storočia končia niekde v okolí Žiliny, to už je v tej dobe zrejme germánske – svébske osídlenie. To platí aj pre Turiec a Veľká Fatra bola hranicou.
Vidíte výrazný rozdiel medzi Turcom, Liptovom a Oravou na základe materiálnej kultúry toho obdobia?
V tejto veci som pre nedostatok prameňov opatrný. Aj v pripravovanej štúdii o severokarpatslej skupine vytváram dve prechodné zóny. Turiec a okolie Žiliny patria svébskemu osídleniu s určitými novými prvkami, na Šariši sa nejakým spôsobom materiálna kultúra východných a podunajských Germánov prekrýva.
Teraz by som sa chcel spýtať na Vašich kolegov, ktorí pôsobili na severe Slovenska a už nie sú medzi nami. Stretli ste sa s Antonom Petrovským-Šichmanom, spolupracovali ste s ním na nejakých akciách?
Áno, krátko som sa s ním stretol. Viaže sa k tomu zaujímavá epizóda. Začiatkom roka 1966 vtedajšia riaditeľka Považského múzea Kristenová poprosila A. Točíka, či by ústav pred blížiacim sa svetovým archeologickým kongresom v Prahe (s exkurziami aj na Slovensko) nepomohol usporiadať archeologické zbierky, lebo Petrovský-Šichman ochorel a v zbierkach bolo všetko krížom-krážom poprehadzované a často podľa jeho teórií veľmi svojvoľne pourčované. Bol to človek obetavý a skvelý v teréne, ale v interpretácii fantasta. Jeho dodnes cenený a využívaný článok o včasnohistorickom osídlení z roku 1965 musel byť opakovane upravovaný, ale ešte sem-tam v ňom presvitajú jeho čudáctva. V januári a februári 1966 sme spolu s profesorom Furmánkom šesť týždňov v Považskom múzeu robili aj bývali. Katalogizovali a robili sme poriadky so zbierkami a ukladali ich. Pán Petrovský-Šichman už bol v tej dobe chorý, ale občas ešte nosil do múzea nálezy – napríklad z popolnicových pohrebísk urny aj s hlinou. Párkrát nás prišiel pozrieť, bol veľmi slušný, vďačný za pomoc, ale tiež vplyvom choroby trochu popletený.
List A. Petrovského-Šichmana adresovaný K. Pietovi (osobný archív K. Pietu).
Správa o činnosti K. Pietu a V. Furmánka o práci v Považskom múzeu (osobný archív K. Pietu).
Ako si spomínate na Pavla Čaploviča?
S pánom Čaplovičom som mal veľmi diferencovaný vzťah. Bol to zvláštny človek, zložitá povaha typu: raz „hosanna“ , raz „ukrižuj“. Bol zvláštne vzťahovačný, ale zároveň aj obdivuhodná persóna, stačí si pripomenúť, čo všetko dokázal pre Oravu urobiť. Trpel amatérskym syndrómom, podľa ktorého ešte než začal kopať, už interpretoval. Ja som u pána Čaploviča začínal ako študent, keď som zbieral dáta na diplomovku, ktorú som písal poctivo a s nadšením. V rokoch 1962 a 1963 som bol u neho na praxi – vtedy sa kopala Tupá skala[9]. Prvý rok som u neho bol „hosanna“, priamo ma okiadzal čo všetko už ako študent neviem. Potom som však vykonal ťažký prehrešok, priviedol som si tam priateľku, študentku archeológie. Čaplovič bol veľký puritán a navyše za ňu prišiel orodovať otec, profesor na Vysokej škole dopravnej v Žiline, ale pražák. A to nemal robiť. Čaplovič to vnímal ako neférovú tlačenku. Okamžite ju vyhodil z výskumu, lebo si vraj nedá rozkazovať… Vtedy som u neho skončil. Odvolal ma z výskumu a musel som na hrade kresliť keramiku. Po dvoch-troch rokoch začali moje veľké výskumy na Liptovskej Mare. Odrazu sme boli kolegovia a takmer v jednom regióne. Ale ja som zmierlivý človek. Prišiel som za ním, nech sa nehnevá, čo bolo-bolo, a tak ma vzal na milosť. Potom aj počúval, keď som mu veľmi opatrne pri jeho výskumoch niečo radil. Nie vždy to pomohlo. Ťažko tiež znášal, že si niekto cudzí dovolil pracovať na Orave. Keď som v roku 1985 pri hľadaní miesta starého pokladu na Trninách (Dolný Kubín-Veľký Bysterec) našiel nový depot (mimochodom asi prvý hromadný nález na Slovensku, čo sa našiel detektorom), bol z toho vskutku nešťastný. Darmo som mu pre jeho dodnes hodnotnú knižku o praveku Oravy venoval popis i fotky nálezu. So všetkou úctou som sa ho pokúšal presvedčiť aj pri interpretácii nálezov na Ostražici pri Nižnej. Odkrytá vnútorná hradba sa ukázala ako klasický neskorolaténsky typ „Pfostenschlitzmauer“, zatiaľ čo vonkajšia bola zrejme halštatská. Ale jemu sa ľúbilo, že ide o akropolu a predhradie z jednej doby. Ten istý model poznáme aj z ďalších lokalít, ktorých opevnenia v mladších obdobiach zmenšovali.
Na Orave pôsobili ďalšie osobnosti. Archeológ Alojz Habovštiak, rodák z Krivej, robil o. i. aj archeologický výskum na Orave – novovekého opevnenia v Tvrdošíne. Andrej Kavuljak síce archeológiu priamo nerobil, ale spracoval dejiny Oravy. Poznali ste ich?
Spomínate si na Alojza Habovštiaka vo vzťahu k severu Slovenska?
Nie. Ale na neho si dobre spomínam. Veď pracoval v ústave, potom odišiel za generálneho riaditeľa SNM. Bol to veľmi imponujúci a kultivovaný človek. Sám rozprával, že pochádzal z biednej chalúpky z Krivej. Nijak sa nehanbil za svoj hendikep, chýbajúcu ruku, o ktorú prišiel ako chlapec na rezačke. Andreja Kavuljaka som nepoznal. Z Oravy, z Pucova bol aj Gabriel Povala, politicky prenasledovaný kňaz, ktorý nemohol pôsobiť v pastorácii. Pracoval v Archeologickom ústave i v Považskom múzeu a na Považí viedol viaceré výskumy. Sám som publikoval jeho veľmi dobre zdokumentovaný výskum v Beluši.
V SNM Martine pôsobil Milan Slaninák. Jeho ste poznali?
S ním som mal byť v Bratislave v ročníku spolu s profesorom A. Ruttkayom a pamiatkárkou Š. Tóthovou. Slaninák bol veľký svojráz. Bol veľký športovec – lyžiar. Bol inštruktor lyžovania, celú zimu miesto v škole bol na svahu, vždy do bronzova opálený. Z veľkého športovca nakoniec zostal vozíčkar s ťažkou cukrovkou. Bol to spoločenský a príjemný človek. Výborne sme spolu vychádzali. Niektorých vecí však bola škoda, mnoho nálezov a nálezísk beznádejne odišlo. Príkladom môže byť Rakša, kde je doložená produkcia laténskych žarnovov. V kameňolome, čo narušil časť sídliska pod Hrádkom, pracoval istý osvietený človek, tuším vedúci smeny, ktorý sledoval, ako pri ťažbe zo steny padali andezitové žarnovy. Boli na to nahnevaní, lebo im to kazilo mlyny čo drvili vápenec. Vytriedené kusy odkladali bokom. Majster s Milanom chodievali spolu na ryby. On mu furt omieľal dookola, že kedy sa konečne pôjde na to pozrieť a niečo podnikne. Ja som po prvej informácii zobral auto z Liptovskej Mary a na dvakrát som všetky žarnovy poodvážal. S Petrom Rothom sme ešte na lanách zo steny lomu vybrali jamy, v ktorých tie žarnovy boli sekundárne pohádzané. Tie andezity sa v okolí dajú stále nájsť, musela to byť veľkovýroba.
Viem, že sa Vám ťažko zvyká na úlohu klasika, ale vaše roky skúseností nepustia. Ako vnímate súčasnú komunitu archeológov a čo by ste jej odporučili, aby robila svoju prácu lepšie?
Uff. To je zložitá otázka. Ideálne by bolo aby dva niekedy proti sebe stojace bloky – akademický a pamiatkarsky – našli jednoznačnú spoločnú reč. Mnohé osobné väzby fungujú, ale zase mnohé nefungujú, čo je na škodu veci. V tom sa určite obaja zhodneme. Samozrejme archeológovia musia dbať na literu zákona a predpisov, ktorú vy sme povinní dodržiavať, ale zas profesionálov by zákon v niektorých činnostiach nemal tak obmedzovať, ako ich blokuje dnes. Vieme, že forma takzvaných splnomocnení na vyzdvihnutie nálezu je dobrá vec, ale toto je len ústretový krok. Zákon by sa mal aktualizovať tak, aby pamiatka a jej záchrana či ochrana bola na prvom mieste a až potom všetko ostatné.
K tomu sa ešte dostanem. Ale je podľa Vás reálne, aby sme vedeli „ťahať za jeden povraz“?
Ja myslím, že určite. K tomu ešte dodám, že tri slovenské vysoké školy s archeologickými katedrami, samozrejme robia čo môžu, ale kvalita terénnej praxe študentov je ich slabina. Naše školy žiaľ produkujú bádateľov, ktorí praktickú stránku výskumu málo ovládajú.
Problémom však je, že na školy sa dostávajú študenti, ktorí k archeológii často nemajú žiaden vzťah.
Súhlasím. Viem, že je to zacyklované, pretože pri nízkom počte študentov sa musia starať, aby katedra fungovala a prežila.
K. Pieta na jednej z medzinárodných konferencií o dobe laténskej vo Zvíkove, 2015 (foto: M. Furman)
Teraz by som prešiel na vzájomne vášnivú tému, s ktorou žijeme dlho a nie sme pri nej jednotní. Jedným z rozdielnych názorov medzi archeológmi je pohľad na detektorizmus. Začal by som pohľadom na búrlivé 90.roky. Z viacerých zdrojov blízkych detektoristom mám informácie, že vtedy k nám chodili doslova „detektoristické zájazdy“, predovšetkým z Moravy a Čiech, ktorí boli podkutí odbornou literatúrou a vykradávali známe archeologické náleziská. Tušili ste, že to rabovanie môže mať tak veľké rozmery?
Prvé detektory, ktoré mal ústav (asi tri) neboli veľmi účinné. [10] Ja som bol jeden z tých, ktorému jeden z nich prisunuli. Vtedy sme však začali hlásať zvrátený názor, ktorý mimochodom stále medzi niektorými koluje: nenarušovať celky, nelúpiť, nevyzobávať zlaté zrniečka. Tak ja miesto toho, aby som chodil s detektorom po Liptove či po Turci, som ho mal v skrini a používal sa len pri výskume. Potom prišli deväťdesiate roky, kedy sa zrazu všade rozbehlo amatérske hľadanie. Zrazu sa objavili veľké objemy nálezov, o ktorých vieme len dodatočne z rozprávania, napr. v Blatnici – Plešovici, kde sa našlo od 40 do 90 depotov, medzi nimi úplne raritné veci. Vysvitá, že lokalít s hromadnými nálezmi je nespočetné množstvo. A my po detektoristoch zbierame len omrvinky.
Nie je hádam jeden štát, ktorý by nemal s detektorizmom problém. V tomto treba prejsť u nás na inú vieru, na inú, účinnejšiu taktiku, taktiku podchytenia a zaangažovania tých z laikov, ktorým sa dá dôverovať. To, čo už sa u nás robí zatiaľ neoficiálne, v Čechách už to robia organizovane, v Nemecku či v Škandinávii už veľmi dávno a veľmi účinne. Tam už majú hádam druhú generáciu organizovaných skupín hľadačov-spolupracovníkov a výborné výsledky takejto spolupráce, postavenej na deklarovanej odbornej kontrole a vzájomnej dôvere. Účinný dohľad pri tom samozrejme musí vždy byť. Ale jednoducho sa to musí do toho zákona dostať. Musíme znenie zákona, upraviť tak, aby sa legalizovala a rozvinula spolupráca s angažovanými laikmi. Je žalostné a zarážajúce, že takúto úpravu zákona pracovná skupina Archeologickej rady pri MK SR v roku 2014 pripravila, na rokovaniach Archeologickej spoločnosti to obec odborníkov prediskutovala, odhlasovala a nejaký démon na ministerstve to zasunul do šuplíka a nikdy sa to nedostalo ďalej. Potom v roku 2017 vznikla na ministerstve kultúry tzv. Dočasná pracovná skupina na úpravu legislatívy, ktorá viackrát rokovala. Návrh zapojenia laickej verejnosti sme opätovne vytiahli a spolu so zástupcami všetkých zainteresovaných inštitúcií znovu spresnili, vylepšili a odsúhlasili, ale znova sa to odložilo nabok. Tak sa pýtam, kto tu škodí archeológii a záchrane pamiatok?
Myslím si, že je to tým, že na zodpovedných miestach rozhodujú o tom nekompetentní ľudia.
Obávam sa, že je to horšie. Že sa to robí schválne. Tu už nejde o animozity, veď sa na výsledku podieľali všetky zainteresované strany. V súvislosti so zapojením laikov do archeologických prieskumov a ich možného zlyhania rád argumentujem veľmi vecným spôsobom – čo naši archeologickí robotníci? Takisto je tu riziko, že si niečo strčí do vačku. Na základe podpísanej dohody pracuje pod dozorom zodpovedného odborníka. To je predsa to isté, ako by laik chodil (kontrolovane a pri základnej lokalizácii) zbierať po poli či po horách črepy či pomocou detektora zachraňovať kovové predmety pred ich odcudzením súkromníkmi či zničením pri oraní.
Je to ale veľmi ťažká a zodpovedná práca, lebo vy ako zodpovedná osoba tým ľuďom musíte dôverovať a nie vždy to vyjde.
Je to ako medzi ľuďmi. Netreba sa s každým kamarátiť. Tiež sa nekamarátim s každým a okolo mňa krúžia možno desiatky hľadačov, ale ja mám len vybraných ľudí, ktorým dôverujem. Stane sa, že sa na mňa odvolávajú hľadači, ktorí ma nikdy nevideli. Ako vo všetkom v živote, v spolupráci je aj kus vykalkulovaného rizika. Ale to sa oplatí podstúpiť.
V tej dobe pracovali archeológovia len na AÚ SAV, v múzeách a školách. Bavili ste sa o tom? Ako sa k tomu vtedajšia komunita archeológov stavala?
Prebiehalo to akosi mimo nás, na pozadí našej práce. Vtedajší pasívny stav voči hľadačom je adresná kritika na nás všetkých. Všetci sme mali svoje ciele a starosti, ja Liptovskú Maru či ďalšie aktivity a druhý neviem čo. Vystihuje to môj vtedajší detektor v skrini. Namiesto toho, aby som zachraňoval ohrozené nálezy, robil som výskumy. Archeologická spoločnosť, Archeologický ústav, školy, nikto nevyzýval na záchranu archeologických pamiatok. Namiesto toho sa občas všeobecne diskutovalo o etike vedeckej práce.
V súčasnosti nastáva znova alarmujúca situácia – zverejňuje sa LIDAR čím sa ponúka rabovanie na miestach, ktoré neboli doposiaľ známe. Mám bytostný pocit, že sa ocitáme v nových „90.rokoch“. Archeológov v teréne je minimum, detektoristov tisíce. Čo s tým?
Pridajte si tam kľudne nové generácie detektorov, ktorých majitelia sa vracajú na staré lokality a nachádzajú veci, o ktorých sme netušili. Teraz by sme mali robiť to, čo sme zaspali v 90. rokoch, menej teoretizovať a viac zachraňovať.
Vy patríte do skupiny, ktorá sa snaží s detektoristami spolupracovať. Radím sa k nim aj ja. Mám však dosť striktné podmienky – bezodplatné odovzdanie nálezov a podieľanie sa na overení miest, odkiaľ nálezy pochádzajú. Vo vašich prácach sa objavujú aj nálezy, ktoré sú v súkromných zbierkach. Na jednej strane chápem, že „aspoň“ o nálezoch vieme, na druhej strane mi to príde ako nepriame podporovanie detektorizmu. Nemyslíte si, že do budúcna to môže byť problém? Každý človek je smrteľný, súkromné zbierky sa v pozostalosti stratia a my sa k nim už nikdy nedostaneme.
Na druhej strane, keď už ten predmet sa stratí, tak ostane aspoň v literárnej podobe. Ešte preskočím jednu vec, ako sme sa bavili o zákonoch, veď čo nám bráni, urobiť to, čo urobili Maďari, Česi, Poliaci, kde sa legalizovali súkromné zbierky. Čiže vyhlásili amnestiu na vlastníctvo archeologických nálezov, ale dostali súkromné zbierky pod kontrolu a vybrané artefakty v nich boli v múzeách zaevidované, zdokumentované a majiteľ s nimi nemôže voľne disponovať.
K tomu sa ešte dostaneme.
Ale to je na margo tej odpovede. Ten dotyčný, pokiaľ to nie je gauner, ktorý kšeftuje a vymieňa, čo je podľa mňa tá najväčšie darebáctvo, že napríklad roztrhá depot – ja zbieram nože, ty sekery, tak si to rozdelíme. Ale mnohí z nich, a iste aj vy pár poznáte, by dali nadšene zbierky pod kuratelu múzea s tým, že im ostane, aby sa mohli tešiť, ale aby si to mohli legalizovať a mohli si to poistiť, publikovať a ukazovať. Čo nám v tom bráni? Zákon. Maďari to rozumne zrealizovali. Kedysi som bol v Národnom múzeu v Budapešti v čase, keď u nich amnestia prebiehala. Denne tam chodili súkromní zberatelia dať si zbierku prihlásiť a legalizovať. Funguje to ako ktorákoľvek iná zbierka, napríklad zbierka obrazov. Príde kurátor a napríklad povie: dobre, Kompánka máme dosť, toho si môžete nechať, ale tu je Weiner-Kráľ! Jééj, tak z tých troch, tento jeden musí byť zapísaný v SNG, s ním nesmiete disponovať bez súhlasu galérie. To je všetko.
A čo sa stane v prípade úmrtia majiteľa zbierky?
No podľa zákona. K niekto z pozostalých zbierku zdedí, s ňou na neho prejde aj zmluvný vzťah s národnou galériou, alebo v našom prípade s národným múzeom. Potomok, alebo dedič musí dohodu rešpektovať. Chvíľu sme sa bavili zisťovaním, koľko politikov či vplyvných ľudí malo či má súkromné archeologické zbierky. A nielen archeologické. Archeologickou amnestiou by sme len získali. Všetci.
Vy to vnímate ináč, ako sa to interpretuje v pamiatkarskom prostredí. V ňom sa amnestia chápe tak, že tí, ktorí majú archeologické zbierky tak ich odovzdajú.
Nie. To neprejde. Krásne by to bolo, ale je jasné, že sa bude podvádzať, odovzdajú len časť a to najlepšie si aj tak nechajú. Ale spomenutý model, nazvem ho maďarský, hoc to oni nevymysleli, je podľa mňa účinný. Zberateľ vytiahne aj to, čo má v banke v trezore, pretože si to chce poistiť a nikto mu to nezoberie. A odborník má k tomu prístup.
Toto je úplne iný prístup, ktorý sa na Pamiatkovom úrade vôbec neriešil.
Veľa by sa tým vyriešilo. Isteže nie všetko. Vždy budú špekulanti , tí, čo budú fungovať pokútne. Tí by sa vždy báli, že či sa nepôjde po ich stopách. To by sa muselo ozaj spraviť ako AMNESTIA, s veľkým A.
Lenže s tým súvisí ďalšia vec. Kto by to urobil a akým spôsobom? Na to nie sú ľudia. Pamiatkari na to nemajú kapacity.
Nie pamiatkari. Ja si myslím, že by to mali robiť múzeá. Veď je to súčasť zbierkových fondov. Neviem, či by to zo zákona smeli byť len štátne múzeá. Alebo by sa mohli zapojiť aj župné múzeá, to je mimo nás dvoch, k tomu by museli vyjadriť právnici.
Keby ste mali právomoc upraviť legislatívu ochrany archeologického dedičstva, ako by vyzerala?
Toto, čo sme spomínali sú veľmi vážne kroky, ktoré by sa mali podniknúť. To znamená amnestia a spolupráca s laikmi, ktorí by mali právomoc robiť prieskumy pod kuratelou oprávnenej osoby. A zjednodušiť administratívne kroky pri záchrane nálezov pre oprávnené osoby.
Ale to by mali právomoc chodiť podľa vás aj na evidované archeologické lokality, alebo len mimo nich?
To neviem v tej chvíli rýchlo vymyslieť. Ale muselo by to byť operatívne a samozrejme kontrolovateľné. Samozrejme viem, že je rozdiel medzi NKP[11] a územím s archeologickými nálezmi.
V archeológii robím cca 20 rokov. Keď sa na prieskumoch zaniknutých opevnených sídlisk zamýšľam, ako to mohlo v dobe osídlenia vyzerať, napadne mi, že by som bol ochotný obetovať aj niekoľko rokov života za to, aby som sa na chvíľku mohol ocitnúť v ich dobe. Vás to niekedy nenapadlo?
Áno, som trochu literát, takže ma baví aj takáto virtuálna predstava. Veď fantázia, či decentnejšie povedané predstavivosť je základom tvorivých schopností. Predstavivosti v tomto smere veľmi dobre napomáhajú odborne a premyslene realizované stavebné rekonštrukcie, modely, ako je napríklad brána na Bojnej. To každý pocíti ten rozdiel, keď prechádzame cez zvyšky brán na hradiskách, ktoré často vidíme len my, a potom vystúpime na dvanásťmetrovú konštrukciu a pozeráme sa z tej výšky na človiečikov-návštevníkov pod nami, tak to sú naozaj odlišné dojmy. A to ešte, keby sme predstavivosť zapojili do mystického sveta keltských obetísk, ktorých už u nás máme niekoľko… Nedávno sme sa s Terezkou Štolcovou skúsili zamyslieť nad pohrebnými obradmi v Poprade-Matejovciach kde sme museli trochu popustiť fantázii uzdu. Žiaľ, naše faktami podoprené vedomosti nestačia reálne aspoň v obrysoch načrtnúť, čím ľudia z „našich nálezísk“ naozaj žili. A pritom nie všetko, pochádzajúce z dávnych čias zaniklo: aj dnes ľudia veria vešticiam a horoskopom, sú antivaxeri a sú logike sa priečiace hoaxy, to všetko zaváňa neprehľadnou, impulzívnou a temnou minulosťou. Poznám viacero celkom rozhľadených ľudí, ktorí z nepochopiteľných dôvodov veria veciam, pri ktorých ani moja fantázia nestačí… Čoho sa boja?
K. Pieta v kniežacej hrobke v Poprade-Matejovciach (osobný archív K. Pietu).
Predpokladám, že každý archeológ má pri svojej práci viac otázok než odpovedí. Ktoré nezodpovedané otázky Vám stále vŕtajú v hlave?
Hmm, tých je dosť. Samozrejme teraz kvôli hrobke z Popradu žijem obdobím sťahovania národov. A nakrátko som opustil iné projekty, ktoré ma čakajú a neminú, hlavne Bojná, ktorá neustále prekvapuje. Najviac sa teším na spracovanie super lokality Horné Orešany – Slepý vrch, odkiaľ máme nakopaných množstvo úžasných drobných predmetov z dvoch horizontov včasnej doby laténskej. Spolu s Braňom Kovárom ideme spracovať a vyhodnotiť časovo na seba nadväzujúcu trojicu významných laténskych lokalít – Čachtice, Trenčianske Bohuslavice, Košeca-Nozdrovice. A teraz konkrétnejšie k nezodpovedaným otázkam: trošku zápasím s výkladom sídliskových hiátov či kríz v niektorých oblastiach Slovenska, čo je problém, ktorý sa musí vysvetliť komplexne, s klimatológmi, palinológmi a ďalšími odborníkmi. Napríklad pri sledovaní histórie susedných rímskych provincií okrem vojnových stretnutí zaznamenávame aj vplyvy iných faktorov, ktoré na určitú dobu ovplyvnili vtedajší život: neúrody, epidémie, katastrofické zemetrasenia. U „barbarov“ takéto udalosti predsa museli mať zničujúce dopady. Výhody takejto komplexnej interdisciplinárnej spolupráce na plastickosť dobového obrazu sa jasne ukázali pri spracovaní hrobky z Popradu-Matejoviec.
Do literatúry ste zaviedli ľud severokarpatskej skupiny.
Medzi nami, to nie je práve najlepšie zvolený názov, ktorý sa však všeobecne zaužíval, tak by mal napriek výhradám zostať. Kedysi som aj vyjednával na nejakých tematických konferenciách, či tento názov nejako nepremenovať, ale bez úspechu. Kedysi som chcel nahradiť rovnako nepresný názov púchovská kultúra za „skupinu“ a profesor Radomír Pleiner, ktorého som veľmi obdivoval mi raz na to povedal: „Prosím tě, vždyť to je jedno, lidé si na to zvykli, tak to už nech tak a nerejpej se v tom“. Tak už som názov potom nechal v pôvodnej historickej podobe.
Ako by ste ľud severokarpatskej skupiny charakterizovali pre bežných ľudí – materiálne, kultúrne, etnicky?
Zatiaľ všetko hovorí pre to, že to boli „post-przeworáci“, novopríšelci, ľudia, čo preliezli cez Karpaty. Podľa mňa presídlili do znovu zalesnenej a minimálne obývanej krajiny. Žiaľbohu nemáme poriadne palinologické vzorky, ani možnosti stronciových analýz. Vieme však, že dvadsaťročný mladík z hrobky, pochovaný okolo roku 380 po Kr. už zo Spiša pochádzal. Prehľadal som depozitáre, dal pourčovať zvieracie kosti a archeobotanické vzorky a získali sme aj niekoľko nových údajov C14. Takže o hospodárstve týchto horalov, hutníkov a kováčov sa aspoň niečo dozvieme. Máme však aj prekvapivo vyspelé poľnohospodárske náradie včítane súčastí oradiel. Aj zásluhou vašich aktivít.
Na záver mám ešte tri otázky. Čím momentálne žijete?
Stále bojujem na Bojnej, je tam skvelé zázemie spolupracovníkov, angažovaný starosta, zainteresovaní lesníci. Spolupráca funguje ako dobre namazaný stroj. So mnou tam je aj Mirka Jakubčinová a Zbyšek Robak, schopní bádatelia, ktorí to potiahnu ďalej. Ostatným prínosom vďaka LIDARu sú mohyly, objavené z roku 2021, ktoré už poskytli prvé zaujímavé výsledky. Aj na hradisku Valy sme v tom roku našli ďalšie hromadné nálezy. Dokonca v sonde, čo sa podarí ozaj len raz za čas, sme našli depot náramkov unětickej kultúry. Potešili sa aj kolegovia „bronzáci“.
Je niečo, čo by ste zmenili, prípadne urobili v živote ináč, keby ste mohli?
Mne osud žičil. Ani by som nerozmýšľal nad tým, žeby niečo malo byť inak. Nie súkromne, ale profesne. Samozrejme, nie vždy som rozumne kalkuloval s časom a svojimi kapacitami. Včítane tých detektorov, najmä keď si spomínam, kade som všade chodil, zbieral čriepky a v skrini som mal detektor.
Za čo ste v živote najviac vďačný?
Väčšinou sa oprávnene patrí povedať, že za zdravie, dostatok energie alebo niečo podobné. Ja som vďačný zato, že som mal viackrát šťastie. V súkromí, v stresových situáciách i v práci. Motív šťastia a náhody som použil ako tému položartovnej slávnostnej prednášky „Náhoda v práci archeológa“ v Smoleniciach, pri jubileu predsedu SAV Štefana Lubyho. Popisoval som v nej, ako ma pri práci stretla náhoda a tým sa podarilo niečo zachrániť i objaviť. Príklad: keď som na jeseň v roku 1986 navštívil dr. Veroniku Plachú na Devíne, zbadal som z práve začisťovaného profilu vyčnievať malý kúsok dnes už známeho zuhoľnateného bochníka chleba zo sťahovania národov. Práce som zastavil. Keby som bol tadiaľ prechádzal o päť minút neskôr, už by ho nebolo, rozpadol by sa na prach. Krehký, na vzduchu korodujúci objekt vtedy zachránil náter bielkom z vajíčok, narýchlo kúpených v miestnom obchode. A takých príhod som zažil viac. Takže (aj) náhode môžem vďačiť za veľa. Život je náhoda.
Alebo môžeme sa na to pozrieť aj z iného uhlu, že nič nie je náhoda.
Keď sa to otočí, tak áno. Keby som usilovne nebehal po kopcoch, tak by som tu náhodu nestretol. Aj vy keby ste sedeli a len úradovali, tak mnoho vecí tu dnes jednoducho nie je.
Určite. Prajem Vám všetko dobré a dúfam, že budeme môcť čo najdlhšie takto spolu zachraňovať naše bohaté archeologické dedičstvo. Vďaka za Váš čas a rozhovor.
V Nitre, 19. novembra 2021
Pýtal sa Martin Furman
Rozhovor bol autorizovaný.
[1] Viac o kňazovi Alfrédovi Stachovi sa dočítate tu: http://cataj.fara.sk/2017/02/knazi-pochadzajuci-z-cataja/
[2] Viac o Václavovi Furmánkovi sa dočítate tu: https://cs.wikipedia.org/wiki/V%C3%A1clav_Furm%C3%A1nek
[3] Viac o Vladimíovi Gošovi sa dočítate tu: https://www.slu.cz/fpf/cz/ustav-archeologie/lide/vladimir-gos/osobni-stranka/
[4] Viac o Emanuelovi Greplovi sa dočítate tu: https://galerieosobnosti.muzeumnj.cz/emanuel-grepl
[5] Viac o Bořivojovi Dostálovi sa dočítate tu: https://cs.wikipedia.org/wiki/Bo%C5%99ivoj_Dost%C3%A1l
[6] Viac o Vladimírovi Podborskom sa dočítate tu: https://cs.wikipedia.org/wiki/Vladim%C3%ADr_Podborsk%C3%BD_(archeolog)
[7] „Drevená búda ešte stále na Liptovskej Mare je, tri roky som v nej býval“, poznámka dr. K. Pietu
[8] Článok o výsledkoch analýz z Demänovskej hory, Iľanovskej Poludnice a Končistého v spoluautorstve s L. Benedikovou a P. Bártom je aktuálne publikovaná.
[9] My sme v Brne na rozdiel od Prahy a Bratislavy boli náročne pripravovaní pre terén. Ako študenti sme museli povinne robiť aj drobné záchranné výskumy. Cez ústav nám dali zdokumentovať v piesočníku narušené objekty – vykopať, zdokumentovať, odovzdať a publikovať. Ako tretiaci sme už mali malé článočky. Vtedy to školenie v Brne bolo príkladné, také nemecké (poznámka K. Pietu k praxi na vysokej škole počas jeho štúdia).
[10] K tomu sú aj humorné začiatky keď prvé detektory sa kúpili, ktorými sa hľadali káble, čo sa pre archeológiu vôbec nedalo použiť, poznámka K. Pietu na okraj.
[11] Národná kultúrna pamiatka, pozn. autora.
