Štefan Meliš – Rozhovor

Jeden z najbližších spolupracovníkov Antona Petrovského-Šichmana. Aj takto by sa dal na prvý krát, z hľadiska prínosu archeológie na Považí, charakterizovať p. Štefan Meliš z Považskej Bystrice. Po dohovore s archeológom Jozefom Moravčíkom, ktorý stretnutie dohodol, mi venoval niekoľko hodín aby som sa oboznámil bližšie s jeho životným osudom – detstve a rodinnom zázemí, ako dokázal počas niekoľkých desaťročí objaviť desiatky nových archeologických nálezísk, založiť a viesť archeologický i numizmatický krúžok, ale i spísať stovky povestí či vystrúhať množstvo drevených figúrok alebo napísať tucty veršíkov na rôzne témy. Pána Š. Meliša som poznal v minulosti neosobne len z niekoľkých zjazdov Slovenskej archeologickej spoločnosti, ktoré pravidelne navštevoval. Hlavne však z rozprávania archeológa Jozefa Moravčíka. Keď som sa dozvedel, že bol dobrým priateľom A. Petrovského-Šichmana, chcel som sa s ním osobne stretnúť a počuť z jeho úst spomienky na archeológa, s ktorým sa pri svojej práci, vďaka nesmerne bohatej archeologickej činnosti, takmer denne stretávam čítajúc jeho objavy v žilinskom kraji. Hneď na prvom stretnutí ma p. Meliš dokonale  zaskočil osobnými materiálmi. Predovšetkým z obdobia vedenia archeologického krúžku – kronikami opisujúcimi každú vychádzku, súbormi článkov zviazaných do viacerých brožovaných kníh, niekoľkými vydanými knihami povestí. Sám mi jednu prázdnu kroniku venoval s tým, že on už ďalšiu písať nebude. A tak ju po vzore p. Meliša postupne mienim napĺňať informáciami z archeologického diania v Žilinskom kraji čo sa nateraz darí.

Osobné materiály, rukopisy rôzneho charakteru má p. Meliš nespočetné množstvo. Pri každej nasledujúcej návšteve mi ukazoval nové a nové veci. Ako sám počas jedného z rozhovorov povedal, aj on sa teraz diví, čo všetko sa mu podarilo zozbierať a spísať.

Nechajme však prehovoriť stále aktívneho, nesmierne zanieteného a vitálneho znalca dejín Považia. Pýta sa M. Furman.

Čriepky zo života

Porozprávajte nám čosi z Vášho osobného života. Aké ste mali detstvo, kde ste vyrastali, kde pracovali.

Nuž narodil som sa 9. septembra 1928 v Prahe.

To vážne?

To bolo tak: moji rodičia sa zobrali v roku 1926. Mali najprv syna – volal sa Štefan, no ako jednoročný zomrel. Potom som bol počatý v Papradne ja. Mama už bola v treťom mesiaci keď išli do Prahy na zárobok, lebo tu nebolo práce. Išli do Bezdružíc, kdesi pri Plzni na veľkostatok a tam robili robotníci zo Slovenska. Majiteľ im ale nedal dva mesiace výplatu. Bola vzbura, začali štrajkovať. Zavolal na nich žandárov. Žandári prišli a keď zistili, že nedostali plat, išli preč. Tak čo teraz. A nútili ich robiť aj v nedeľu, čo nemali ani v zmluve. Už tam nechceli zostať, hoc sľuboval, že keď ešte mesiac odrobia dá im plat. Neverili mu a rozpŕchli sa. Naši odišli do Prahy a najprv spávali aj po parkoch. Ale mama sa zamestnala na okraji Prahy na nejakej farme a tam robila. A keď už nemohla robiť ťažšie práce, tak robila v kuchyni. A tam som sa narodil. Ale bol som tam len krátko ako kojenec, asi dva mesiace, do Všechsvätých.

Aké ste mali detstvo?

Po návrate z Prahy bývali rodičia s nami v rodinnom domčeku kde ma počali, až do mojich šiestich rokov. To považujem za svoju rodnú chalúpku. Potom keď sa otec so súrodencami podelil, z tej chalupy sme odišli. Po otcových rodičoch – bolo sedem súrodencov – nemali nejaký veľký majetok – nejaké roličky a tak. Keď sa tých sedem detí podelilo, každému sa ušlo po dve aj pol meričky poľa a to väčšinou na svahoch. Žili sme na konci jednej ulice z dediny. Aj teraz je to tak. Dvom súrodencom sa ušlo dvojstodolové humno, chalupa na štyri diely a jeden chliev. Nášmu otcovi sa ušla polovica humna – mlatoveň (kde sa mlátilo obilie, pozn. autora) a stodola. Ešte sme bývali dočasne tri rodiny  na podiele v dedkovej chalupe čo zdedila po ňom teta Tereza, otcova sestra. Mala muža sudetského Nemca. Nemalá deti a bola surová voči nám. Raz sa čosi s otcom pohádala, a jednu nedeľu, to som ja mal asi šesť rokov, si to pamätám, nás vyhodila. Otec zúfal čo teraz. Boli sme vtedy štyri deti – ja najstarší, sestra Elia, Sidónia a malá Kamilka, ktorá nám potom jednoročná zomrela. Na dvore sme boli vyhodení. V každej chalupe bývali aj dve, tri rodiny. Nebolo kde ísť bývať.

Ale bola tam po Melišovcoch jedna stará schátraná chalupa, v ktorej už 15 rokov nikto nebýval. Tak tam sme sa nasťahovali. Keď začalo pršať, cez strechu a povalu lialo až do izby. Hrnce podkladali. Keď prešla búrka, otec pozakladal nejaké kôry zo stromov na strechu aby nám do izby nepršalo. Tam bola len izba, pitvor a povala. Aj stará pec a ohnište. Bývali sme tu asi rok, alebo dva. Otec potom postavil takú malú chalúpku, 4 x 4 m. Napísal som o tom aj do Kocúrkova a aj to bolo uverejnené. To sa udialo ešte pred tým ako som šiel do školy, teda to mohlo byť v roku 1933 alebo 1934. Otcova svokra mala podiel v horách v Koškovci a dala mu drevo. Celú chalupu si sám postavil. Na kamennej podmurovke s podlahou z hliny. Bývali sme tam do roku 1946 keď rodičia získali prídel pôdy na dolniakoch v Dubníku. V roku 1941 zomrel mamin otec, môj dedko – Ján Brhlík. Deti po ňom zdedili role aj chalúpku na dolnom konci dediny. Ja som u dedka býval mnoho krát keď moji rodičia chodili na kopanie do Liptova, alebo na žatvu.

 

Prečo na kopanie do Liptova?

Lebo nemali dosť roličiek na to, aby mali zabezpečenú potravu. Vtedy si ľudia zadovažovali potravu tak. V obchodoch sa nekupovalo, len cukor, soľ, olej, petrolej a také veci. Ostatné si dorábali všetko sami. Na Liptove boli veľkostatkári čo pestovali zemiaky. Išla brigáda – to už bol gazda, ktorý si zorganizoval robotníkov. Dohodol sa s tým statkárom. Prišli do Liptova, alebo aj do Turca v jeseni na kopanie zemiakov. Každý desiaty zemiak dostali robotníci. On im to potom dopravil až na miesto. Väčšinou to trvalo 14 dní, niekedy aj mesiac. Potom už mali na celý rok zemiaky. A tak som niekedy býval aj u dedka – stará rodina ešte od roku okolo 1700. Môj dedko mal tiež ťažký život. Mal bohatého otca. Volal sa Štefan Brhlík – mám to v kronike napísané. Má ju syn. Až v troch gruntoch mal pozemky. Ale zaľúbil sa do jednej ženy – Kataríny Zboranovej z dolného konca dediny. Ona už mala frajera. Volal sa Malík. A mali sa radi a chceli sa zobrať. Ale bol chudobný. A otec môjho dedka bol bohatý, mal množstvo rolí aj hory. Mal o ňu záujem, ale ona ho nechcela, lebo mala svojho milého čo sa chceli zobrať. Keďže bol chudobný, odišiel do Ameriky, že tam zarobí a že sa vráti s peniazmi a potom sa zoberú. Do toho vstúpil otec môjho dedka. Rodičia ju nanútili násilne, čo sa zaňho vydala. Nemala ho rada. Románový príbeh. Aj ho odmietala, ale mali spolu aj tak tri deti – Martina – ten sa kdesi stratil v Ladcoch, Katarínu – tá sa vydala do Brvnišťa a  Jána – môjho dedka. Tak ju bil až pošla (zomrela, poz. autora). Môj dedko mal len štyri roky. Starší súrodenci čosi pri ňom vydržali, ale potom odišli. On začal piť a všetky majetky zadlžil. Neostalo nič. Môjho dedka dal na výchovu starým rodičom (jeho matky rodičom – Zboranovcom). Tí ho opatrovali štyri roky. Mal osem rokov, keď ho vrátili otcovi. On, korheľ, zaviezol chlapca do Veľkého Rovného a dal ho slúžiť k jednému drotárovi. Drotár ho drotárčine nevyučoval, ale ho ako sluhu využíval – pásol mu kravy, drevo nosil, štiepal a všelijaké roboty robil. Bol u neho osem rokov, do šestnástich. A bil ho, aj do riti kopal. Druhý sused, tiež drotár, tomu sa to nepáčilo. A keď mal už tých šestnásť rokov, tak mu hovorí: „Janko, nenechaj sa toľko týrať, poď slúžiť ku mne“. On, že „veď ma nepustí“. „Ale pustí“ odpovedal drotár. „Šak by ma zabil“ odvetil Janko. „Neboj sa, nič sa ti nestane, len poď ku mne“ ubezpečoval ho drotár. Na Všechsvatých zlý drotár mu dal za celú službu jedni krpce. A prešiel k tomu druhému drotárovi. A ten už bol dobrý. U neho tiež všelijaké roboty vykonával, ale bol to dobrý chlap aj jeho gazdiná. Raz mu povedal: „Janko, poď so mnou na drôtovku“. On, že „dobre, idem“. Tak išli drôtujúc z Rovného až do Viedne. Vo Viedni bol jeden drotár, čo si vybudoval drotársku dielňu, takú malú fabričku a vyrábali tam všelijaké drotárske veci. Dedko k nemu stúpil do služby a robil džarka – roznášal drotárske výrobky po viedenských uliciach a predával. Vždycky najskôr vstal a najviac predal. Peniaze odovzdával majiteľovi.  Ten si ho tak obľúbil, že ho dal vyškoliť za hodinára. To mu financoval. Vyučil sa a opravoval aj harmoniky, heligónky. Ten drotár bol taký bohatý, že keď vydával dcéru, tak dva týždne svadba trvala. A aj môjho dedka pozval. Mal ho rád. Nejaký čas tam slúžil a potom, keď bol starší a pomýšľal sa osamostatniť, išiel do Ameriky. Robil v sklárňach v Pittsburghu, zarobil nejaký groš, prišiel domov. Veľa vecí, čo jeho otec zadlžil povyplácal a roličky mu povracali. Ale len malú časť, nie všetky. Potom sa oženil. Vzal si Hedvigu Belušíkovú, už mali tri deti – treťou bola moja mama, išiel do Ameriky znova, do tej istej fabriky. Ale keď išiel na loď v Brémach, nechceli ho vziať, pretože mal čosi s očami. Nejako to oznámil majiteľovi fabriky a ten prišiel pre neho. Istý čas znova robil vo fabrike, zarobil nejaké peniaze a kúpil tam farmu. Ale dal len polovičnú zálohu za ňu. Druhú plánoval dať až keď príde s rodinou do Ameriky. Išiel nazad do Papradna pre rodinu, no babka mu tam za živý svet nechcela ísť. Nie a nie. Že „choď si sám, deti ti nedám a keď chceš ísť, choď si sám ale ja tam nejdem“. Tak čo mal robiť. Vrátil sa do Ameriky, zálohu mu vrátili a išiel do Papradna, povyplácal ešte nejaké ďalšie roličky, aj horu pod Malinovskou, takú plochu 21 ha lesa a lúk. Ale do toho mal len šestinu. Tam mal bačov, dolu v dedine mal chalúpku. Všetky dlhy povyplácal a ešte aj svojho otca opatroval. Ešte takú príhodu spomínali, že už ten jeho otec, čo všetko zadlžil na peci spával a keď mu prišla posledná hodina, že strašne kričal, kopal, handry hádzal, že smrť ide k nemu a tiež kričal: „kto z Boha, pre Boha, ratujce dušu krescanskú“ a potom zomrel. Ja som u toho dedka aj býval. Cez prázdniny som mu chodieval pásať kravy. Keď dedko zomrel, šli sme namiesto neho bačovať. Mama zdedila po dedkovi nejaký podiel a ostatným mamkiným súrodencom rodičia platili nájomné. Bez zmluvy si to rozumne vždy vyrovnali a neboli žiadne problémy. A tak sme tu bývali od roku 1941 do jari 1947 keď sme sa presunuli na Dolniaky. Otec tam šiel ešte na jeseň 1946 a posial role čo sme tam dostali – 12 ha.

To je pomerne veľká plocha na obrábanie, nie?

No viete, čo som sa tam narobil. Ako najstarší, s jedným plúžkom na koni orať, kosou kosiť… Všetko väčšinou na kontingenty išlo. V päťdesiatom roku založili družstvo. Bolo tam 20 rodín – 114 ľudí, všetci z Papradna. Bol to majer – Petrov dvor kde mala vzniknúť pekná slovenská osada. Keď to združstevnili, nikto nič nesmel mať. Všetko šlo do družstva – kravy, aj kone, a ten, kto mal aj stroje, tak aj tie. Obsiate polia sme nechali tam a vrátili späť do Papradna. Už družstvo si to požalo. Ja som to potom po prevrate v roku 1990 vybavoval a vrátili nám pozemky v rámci reštitúcie.

A kde ste bývali po návrate?

V dreveničke, ktorú otec predtým urobil, čo som spomínal. Bývalo nás tam päť – tri deti a rodičia. Ale tu sme bývali len cez zimu. Cez leto sme bývali v horách v dreveničke po dedkovi kde sme bačovali. Mala dve miestnosti – izbu a chliev. Chliev bol zároveň aj pitvorom. Pred tým sme mali len dve kozy – Križavá a Červená. A to mám také zážitky: tí čo boli troška zámožnejší, mali kravy, viac pozemkov, niektorí aj kone. No vlastne tam nebol nikto nejaký boháč. Ale už keď mal niekto povedzme päť hektárov, už sa tak povyšoval, nadúval, že je boháč a ostatní že sú trhani a ništári, že nemajú ništ. A výžinkári, čo chodili na výžinky na veľkostatky. Také poznámky mali pre tých chudobnejších. Tí spodní mali len kozy. A v dedine bolo mnoho takých, čo mali len kozy. Boli tam obecné pasienky, zvalo sa to, že „Ve malém“ – bola to taká dolinka ústiaca to dlhšej Koškovskej doliny a práve na sútoku dvoch potôčkov bola osada “Podhúboč” čo sme tam bývali a tadiaľ vyháňali deti z dediny kozy na obecný pasienok. Nás sa tam zišlo toľko, že pastierov bolo skoro viac ako tých kôz… Bolo to krásne obdobie v nádhernej prírode. Všelijaké hry sme vymýšľali. Aj som niektoré hry zapísal. Mám to kdesi. Dal som to aj do Papradna do školy. Niektoré aj nacvičovali učiteľky.

Mohli by ste spomenúť nejakú konkrétnu hru, na ktorú si rád spomínate?

No napríklad “Na harvana“, alebo “Číči veveríči“. To bolo takto: jeden musel tú hru viesť a obyčajne to viedla jedna sesternica, hádam o tri roky odo mňa staršia. Bolo nás päť, šesť. Všetci si položili ruky s prstami na stôl a už ona čítala: „číčí veveríči, jak sa praží na praženci, vystúpili z pekla ženci, z rákoša do rákoša obesili Nemku, na tú suchú galku, galka piští, Nemka vreští, kury kotkodáču, panenky neskáču, kňaz bež ven na kňazovú zem“. Na ktorom prste skončila, ten sa zahol a šlo to znova dookola. Kto ostal posledný, ten bol harvan. Musel ísť za dvere. Kým tam bol, sesternica každému dala meno: ty budeš trapačka, ty zlaté teľa, ty koza a tak ďalej. Ale len pošuškala. Keď mal každý meno, išla ku dverám a zakričala: „Harvan, harvan, pojď domuo.“ Harvan prišiel a ona mu vraví: „A dzes dzel toho koňa čo som ci fčera kúpil za drevený grajciar?“ „Išol som cez hory, otrhol mu pes bachory, išol som cez lávku, otrhla mu ryba hlávku, išol som cez smecisko, otrhnul mu pes chvoscisko, išol som pomedzi kláty, dolámal si celé hnáty a včil sa nemám na čom niesc“. „A na čom sa najradšej poneseš? Na zlatom teľati, na trepačke, na koze a tak ďalej…“ On povedal napríklad na koze. A ten, čo bol koza išiel a harvan sa mu zavesil na chrbát a tak ho nosil. Potom sa postavil pred neho kto viedol hru a spýtal sa kozy: „čo neseš? Vrecká. A v tých vreckách? Kubečká. A v tých kubečkách? Ihly. A v tých ihlách? Zvončeky. A v tých zvončekoch? Hlas. Dobré ním kolo rici tras“. A už koza začala triasť, havran sa zase držal. A tým hra skončila a mohlo sa hrať znova. Mal som takú knihu slovenských hier, ale táto tam nebola. Alebo hra ropucha s nožíkom, alebo masná koza na poli. Pastieri to hrali. Jeden bol masná koza, toho poslali aby nevidel. A na takej rovianke, kde sa dalo, nožíkom Sarajevo, každý pre seba vyrezal do trávy kruh – “mačku” a zas sa tam naspäť založila. A volalo sa: „masná koza poj na maso“. Ten prišiel a hľadal – zobral to Sarajevo a ním špáral do zeme a skúšal nájsť odrezaný a naspäť vložený kruh. Keď zapichol do mačky, vyzdvihol ju a čia bola, ten začal uchodiť. A masná koza ho naháňala. Ak ho trafila tou mačkou do chrbta tak ten musel byť masnou kozou, keď netrafil, musel byť ďalej.

Ak by ste vo všeobecnosti zhrnúť, aké ste mali detstvo?

Hladní sme neboli. Mali sme skromnú stravu, prirodzenú. Takej dnes niet. V každom dome mali sud, alebo aj dva kapusty. Podľa toho, koľko mali detí. V každom dome boli kvaky, taká jedlá repa. Boli žlté i biele kvaky. Každá rodina to mala. Zeleninu pestovali, ovocných stromov bolo. Môj otec bol aj štepárom. Najprv, na takej planej pôde kde nikdy nebolo nič, na obecnom, ale s dovolením obce, vyklčoval, vykrompáčoval kamenie, veľkú hrádzu z toho spravil a tam si spravil škôlku a pestoval tam ovocné stromky. Ešte pokým som bol ja menší. Také rady toho boli. Chodil, štepil, roznášal po okolí. Aj k nemu chodili.

Aké druhy stromov mal?

Jablká, hrušky, čerešne. Naučil sa to sám. Potom, keď bola v Papradne stredná škola poľnohospodárska, chodil tam žiakov učiť štepiť. V roku 1944 prišlo povstanie, my sme bývali pod Malinovskou v dedkovej chalupe, stále tam boli utečenci z lágrov nemeckých koncentrákov, prevažne to boli Rusi. Si pamätám Vasiľ Butenko, Sergej Baníkov.

Vy ste ich skrývali? Veď ste mali len dve miestnosti.

Áno. Spali na povale. Jednu, dve noci spali u nás. U nás sa najedli. Otec ich zaviedol potom ku kamarátovi na Grúň, ten im dal civil, lebo oni boli len v takých roztrhaných montérkach. A previedol ich na druhú stranu. Ale to už bolo v 1944 pred povstaním. Dostali sa do Domaniže k partizánom. Niektorí sa so Žižkovou brigádou vrátili až na Moravu. Tam boli stále prestrelky a boje. Ja som o tom aj napísal – Naša rodina v čase Slovenského národného povstania, takú knižku. Nášho otca nemali radi. Bol v komunistickej strane. Potom bol partizánom. A keď sme bývali v dedine tak štyri krát u nás Nemci robili prehliadky a to bolo kruté. Cez zimu, keď sme boli dole v dedine. Raz sme neboli doma a Nemci vyvalili dvere. Otca hľadali.

Raz keď prišli, ja som otvoril dvere, chcel som ísť von a ten Nemec ma tak sotil pažbou, čo som spadol na zem. Nesmeli sme sa ani pohnúť. Boli by nás možno aj podpálili, ale tam boli husto drevené príbytky a tretí od nás býval Sudetský Nemec. Zhorel by aj on. Keď sme boli hore pod Malinovskou, tam boli dennodenne partizáni. Ja som vedel kde majú partizáni stanovisko. Raz prišli takí dvaja Pražáci sa predstavili, tak som ich doviedol až ku stráži a strážny ich prevzal. Neskôr vysvitlo, že to boli špióni. Potom ich zastrelili.

Stalo sa Vám niekedy, že ste museli nocovať aj mimo domu?

Raz sme s mamou s súrodencami sme si v hore v húšti spravili prístrešok a tam sme nocovali.

Kvôli čomu?

Raz prišiel k nám Benedikt Váchalík, čo ho tu obesili na Šibeničnom vŕšku v novembri štyridsiatom štvrtom, bol tiež v tej partizánskej brigáde. Prišiel tam aj jeden desiatnik Avecký (volal sa normálne Auvieský, ale ho volali Avecký). U nás prespali. Rozprávali sa o politike, ako Američania v Normandii postupujú a také veci. Ja som mal 16 rokov a len som počúval. Ráno poslali mamu do dediny s listom, ktorý napísal Váchalík pre obchodníka v ktorom bolo, čo mu má poslať. Mama šla k obchodníkovi, ten jej nabalil všetko do plachetky a šla späť. To bolo dve hodiny cesty. Otec išiel Pod Žiar – to bola taká osada, a verboval tam chlapov k partizánom. Zverboval dvoch, Slivoníka aj Santusa. Tí boli chytení Nemcami a až do príchodu Červenej armády boli v Ilave. Otec s nimi prišiel k nám, Váchalík išiel do inej osady Majer tiež získavať chlapov do partizánskej brigády, ale nezískal nikoho a vrátil sa. A v tom v susednej hore bolo počuť rúbať drevo, hijó a pŕŕ a také pokriky. A Benedikt na otca že kto to tam je. On že nevie, že je to taká sporná hora o ktorú sa sporia dve strany – a aj jedni aj druhí rúbu, no ktohovie kto to je? Váchalík šiel sa teda tam pozrieť. Bol tam Pavol Bašo, jeho kmotor s ktorým sa čosi nenávideli, kedysi člen Hlinkovej gardy, ale v tú dobu už nebol. Mal šesť detí a do politiky sa už nemiešal. S ním boli ďalší dvaja – Šmeulíkovci čo mali pár koní a sťahovali s Bašom drevo. Benedikt na Bašu namieril a vravel: všetko z lesa ven a ty pôjdeš semnu. A zajal ho a dohnal ho k nám do chalupy. Medzi tým došla mama, doniesla aj slivovicu a už si tam ulievali. Už sa radili čo so zajatcom. A otec povedal, no čo, má šesť detí, zajmeme ho a zle pochodí. To by nebolo dobré. Navrhli hlasovať. Nás deti vyhnali von. No ja som bol pri okne a počúval. Mama ulievala pálenku dokola. Aj tomu Bašovi. A že mu slzy do pálenky padali. Ani jeden hlas nebol za to aby ho zajali a dali na štáb ale aby ho pustili. Tak ho pustili. Ale bol kúsok od Bačova a Benedikt bežal za ním a zajal ho a odviedol na štáb. A tam ho odsúdili na smrť. Ale náš otec presvedčil Auvieského, že ten chlap neurobil nič zlého, ale že aj keď bol kedysi veliteľom Hlinkovej gardy, ale že už nie je a že má deti a kto ich bude chovať. Auviesky sa toho ujal a tak zachraňovali Bašu. Auviesky požiadal veliteľa Ušiaka, že to bolo nesprávne ho odsúdiť, že v partizánskej brigáde bolo sedem Papradňanov a že nech ho dá súdiť im. Privolil, no boli štyri hlasy na smrť a tri nie. Auviesky však sfalšoval výsledok a povedal, že len jeden hlas bol za smrť. Tak ho pustili. A už si Bašo aj jamu kopal. Keď ho pustili, strašne odtiaľ utekal. Tak vlastne náš otec a Auviesky mu zachránili život. Potom my sme ostali doma sami. Všetci odišli na štáb do osady Široké. Mama sa bála, čo teraz. Bašu zajali, tam ho zastrelia a k nám prídu gardisti alebo Nemci a nás tu môžu chytiť. A tak sme odišli do hory, spravili sme so sestrami s jedľovej čečiny takú búdku a tam sme do rána spali. Ráno sme prišli domov, krava bučala v chlieve, ale nikoho nikde.

Kde ste chodili na základnú školu?

Bola to rímskokatolícka škola hneď pri kostole, do druhej až piatej triedy som chodil v Luhoch, na dolnom konci Papradna.

Oslovil vás nejaký učiteľ dejepisu, alebo lásku k histórii ste mali vo vienku?

Nie, žiaden. Keď som bol na vojne a už som bol v strážnom oddiele vo Volaroch, ktorému velil por. Pacek. Bol z Podkarpatskej Rusi a mal Brňáčku ženu. Bolo nás na izbe 22. Spali sme na poschodových posteliach. Spolu sme boli na izbe mazáci a bažanti. Mazáci boli väčšinou Češi a bažanti sme boli väčšinou Slováci. Dištancovali sa od nás. Medzi mazákmi bol jeden Pražák. Jaroslav Trúb sa zval. Povedal, že je vyštudovaný profesor zemepisu. A mňa hrozne bavil zemepis. Ja som poznal rieky, pohoria, štáty, mestá. Poznal som atlasy. S ním som často diskutoval. Prišiel ku mne keď bola voľná chvíľa a už sme mali debaty o zemepise. Povedal, že mám značné zemepisné vedomosti a vždycky sme spolu debatovali. Jeden raz ma preložili až na hranicu s Bavorskom. Kvilda. Mala päť práporov. Z ďalekohľadov sme sa dívali na bavorskú dedinku Fünsterau. Raz ochorel vozka – kočiš čo vozil s koňmi z práporu potraviny, aj všetko, čo bolo potrebné na pohraničné roty. Nechcel som tam ísť, ale rozkaz je rozkaz. Bol som tam asi mesiac a pol. Bola zima, tak na saniach som vozil z práporu v Kvilde na roty. Raz prišiel k nám kočišom jeden poručík, v stajniach nás bolo päť, že máme ísť na politické školenie. Plná sála vojakov ako v kine. Prišiel jeden poručík, práve z akadémie vyšiel, a už tam prednášal. Všeličo. A toľko chýb v tej prednáške narobil, najmä zemepisných, že ja som sa zakaždým prihlásil a opravil ho. Hádam päť krát, čo som ho opravil. Napríklad, že hlavné mesto USA je New York a ďalšie, no si ich už nepamätám. Prednáška skončila, už sme odchádzali von a naraz príde ku mne veliteľ práporu nadporučík Balon, ktorý na prednáške bol tajne, sedel na samom zadku, podal mi ruku a udelil mi 10 dní dovolenky. To  som bol rád…

Základnú deväťročnú školu som si spravil až to v Považskej Bystrici. A to som dostal vysvedčenie s vyznamenaním.

Pred vojnou som ešte pracoval vo firme Hradenie bystrín – Papradnianky a potom som narukoval do Sokolova. Tam som bol tri týždne, potom ma odvelili do Zátone, odtiaľ do Volár do strážneho oddielu a potom ma preložili v druhý rok vojenčiny priamo na čiaru – pozerali sme do Bavorska. Všetko tam bolo vysťahované.

Po vojne som bol vo Visolajach účtovníkom dedinského spotrebného družstva. Mal som štvormesačný účtovnícky kurz. To som bol ešte slobodný. Z Papradna som tam dochádzal autobusom. Ale som tam len tri roky vydržal. Nebol to veľký plat, ale veľká zodpovednosť. Mal som svoju pečiatku aj vzorový podpis banky lebo som vyberal peniaze pre výkup vajec a  mal som na starosti 12 prevádzkových jednotiek. Niekedy som ani domov nechodil spávať, keď boli polročné a výročné správy, alebo keď boli inventúry – to sme aj v noci robili. Bola to nekonečná robota. Milióny čísel. Všetko sa písalo ručne, nemali sme ani písací stroj, kalkulačku. Tri krát som si dával výpoveď. Až potom ma prepustili. Mal som tam rozdiel 20 korún a nechceli ma pustiť. Ešte na tú smolu sa prešlo na ruský systém, tzv. chozraščot. Všetkých účtovníkov z púchovského okresu  vyviezli aj s našimi materiálmi, faktúrami na Portáš a tam sme celý mesiac doháňali ažuritu – dochvíľnosť. Doháňali sme štyri alebo päť mesačný sklz. Nemali sme na čom účtovať – nové papiere kvôli novému systému.

Po práci účtovníka som šiel na brigádu obrábať ladom ležiacu pôdu. Najprv ako brigádnik, neskôr ma zvolili za vedúceho. Vtedy som sa zoznámil s mojou budúcou ženou, následne sme sa vzali. Pred vlani sme oslávili 60 rokov svadby. Keď som chcel viac zarobiť, chodili sme kŕmiť teľce a jalovice. A potom sme sa spolu s manželkou presunuli na severnú Moravu a tam sme boli ešte dva roky. A veru robili sme ťažkú robotu – v poľnohospodárstve. Keď sme chceli viac zarobiť, tak sme si privyrábali dojením kráv. Vďaka tomu sme si aj hocičo kúpili – bicykle, hodinky, nábytok a také veci.

Potom sme sa presťahovali do Papradna, následne do Sverepca, kde som pracoval vo fabrike. Tu sa nám narodili  dve dcérky – Ľubica a Kvetoslava. Nakoniec sme sa dostali do Považskej Bystrice kde sme doteraz. Prišli sme tu v roku 1970. Máme teraz deväť vnúčat.

Prvé kontakty s archeológiou

Kedy ste sa dostali prvý krát do styku s archeológiou?

V roku 1958 som býval s manželkou ešte v Papradne. Vtedy sme spolu išli do Jasenice pozrieť sa na napúšťanie nosickej priehrady ako množstvo iných ľudí. Na spiatočnej ceste som si všimol kopček Prednú hôrku, v k. ú. Jasenica. Čosi neznáme ma naň lákalo. No keď som ta vyšiel, tak nič zaujímavé ma neoslovilo. Nechtiac, som zakopol do pahreby po pastieroch. Čosi z nej vyletelo. Zdvihnem to, obzerám. A zisťujem, že je to hrubý črep. No z akej doby? Dovtípil som sa, že je to prastaré. S kúskom dreva som vykutral ďalšie a poslal som ich do múzea. Archeológom tam bol v tej dobe A. Petrovský-Šichman, ktorý v tej dobe pracoval na archeologickom výskume v zátopovej oblasti nosickej vodnej nádrže a býval v Udiči. Dohodli sme si stretnutie. Pracoval som ako robotník v podniku Hradenie bystrín  v Stupnom na škarpovaní rieky Papradnianky.

P. Šichman prišiel za mojim majstrom I. Bašom, vypýtal ma od neho, a zaviedol som ho na lokalitu. To bolo moje prvé stretnutie s ním. Petrovský ma do toho vtiahol, začalo sa mi to veľmi ľúbiť, pretože história, to je môj život, by som povedal. Ešte som bol chlapcom a už ma takéto veci zaujímali. O črepoch mi povedal, že sú z obdobia 1. storočia pred Kristom. Urobili sme tam malú sondáž, a získali ďalšie črepy. Rovnaké črepy boli aj na úpätí kopca pod južným svahom pri potôčiku, v miestach kde Jaseničania chodili na čiernu hlinu do záhradiek. Dr. Petrovský ma na temene kopca sfotografoval. Tri malé snímky mi daroval. Spriatelili sme sa.

 

Za Petrovským som chodil do Budatína, všade ma povodil, aj hore na vežu, požičiaval mi archeologickú a historickú literatúru, niektoré mi aj daroval. Chodil som k nemu aj na Majochovú ulicu, kde mal byt (teraz sa volá podľa neho – Antona Petrovského, pozn. autora.).

Ja som sa potom presťahoval do Sverepca, na Hôrku a on chodieval ku mne často. Chodili sme spolu po okolí. Voviedol ma do toho, aby som preskúmal tamtie kopce na okolí, lebo prvé mohyly, čo on objavil štyri na Podvrší vo Sverepci, tie potom začali búrať buldozérom. Ja som to mu oznámil a on tam potom urobil aj výskum. Veď o tom je aj článok. A objavil ešte jednu mohylu v Dolnom Lieskove. Ja som potom začal chodiť okolo Sverepca tak som našiel mohylník v Dolnom Moštenci – Skalice, na Gárovom (Beluša), mohylník Cesciny vo Visolajoch, mohylník Širočiny v Hornom Lieskove, mohylník Hrobice v Beluši, mohylník Hôrka v Orlovom a iné.

Koscelište mohylník sme našli takto: dohodli sme sa písomne s Petrovským, že pôjdeme pozrieť pod Malenicu. Ja som býval vo Sverepci, šiel som tam peši a on mal prísť z Beluše z vlaku. Ja som prišiel na Koscelište, našiel som tam tých mohýl – jéj, bol som šťastný. Čakal som ho tam vyše hodiny. Keď už boli skoro dve hodiny čo som čakal, tak som si myslel, že už nepríde, vrátil som sa teda. Potom mi napísal, že šiel so sestrou a ona išla veľmi pomaly.

Bol som za ním keď robil výskum sídliska v Prečíne, tam ma zaviezol na motorke. Povodil ma aj po kopci kde boli mohylovité útvary. Výskum robil spolu s ďalším archeológom – Krúdy sa volal. Na prieskumy sme chodili s Petrovským okolo Púchova aj dvaja – ja s Poljakom. (Poljak bol z Mikušoviec, tam robila výskumy kolegyňa Pivovarová-Šuhajíková-Benkovská – on sa s ňou zoznámil, pozn. J. Moravčík). Potom som našiel ešte mohylník v Dolnom Lieskove – Chorvátku (Chorvátky).

U Petrovského som bol tiež keď robil výskum v Divinke na Ohrádzi, aj keď výskum mohýl v Bitarovej. Chodieval som na bicykli.

A akú najsevernejšiu lokalitu ste našli?

Ja som najsevernejšie našiel hradisko v polohe „Vinohrad“ v Štiavniku – veľké opevnenie, no s málo nálezmi. Najprv som našiel dolu nižšie medzi Štiavnikom a Setechovom veľké lužické sídlisko. Je tam však krajšie hradisko v polohe „Na Dzugári“, hneď nad Setechovom s nádherným výhľadom na Považie. Štiavničania to volajú Ďžugár, lebo je to na rozhraní Štiavnika a Setechova. Na hradisku je vidno ako celé zhorelo. Všetko kamenie je červené, vypálené. A ešte aj prameň je tam. Je to krásne hradisko. Ide v podstate o úzky dlhý hrebeň.

Pomáhali ste niekedy Petrovskému priamo na výskume?

Dva týždne som u neho brigádoval, čo som lepil nádoby v múzeu cez celozávodnú dovolenku. Raz ma Petrovský zobral na štvordňový archeologický seminár do Želoviec. Najprv boli prednášky, filmy sa premietali, pohrebisko sme si prezreli, štvrtý deň sme chodili po múzeách v Lučenci a tak. Aj to ma tak obohatilo. Ja som Petrovskému za všeličo vďačný.

Vedeli by ste si spomenúť na nejaké úsmevné príhody s Petrovským-Šichmanom?

Úsmevné nie, ale stalo sa, že sme sa písomne dohodli, že pôjdeme hľadať spolu hrádok Žilín v Papradne. Dohodli sme sa na jeden deň, že ak nebude pršať. Vo Sverepci pršalo, tak som nešiel nikam. A Petrovský mi potom napísal, že on išiel, lebo v Žiline nepršalo a teda šiel sám a aj ho našiel. Ale potom začalo pršať, prešiel cez chotár a prešiel až do Štiavnika a náramne zmokol. Napísal o ňom vo vlastivednom zborníku. Ja som ho potom išiel hľadať dvakrát, no nenašiel som ho.

Ako chodieval Petrovský na lokality?

Väčšinou chodieval peši, presúval sa autobusom. Neskôr mal motorku. Niekedy prespával v ubytovni v Považskej Bystrici. Nosil so sebou kapsu, bol náramne skromný, len čiernu kávu so sebou nosieval. Keď robil vo Sverepci výskum mohýl, robili s ním traja pomocníci.

Aká bol povaha?

Bol vynikajúci človek, Bol dobrý, skromný, len v takom zelenom hubertuse chodieval, nezištný bol a vlastenec pre Slovensko. Napríklad to si pamätám čo povedal, že všeličo sa o Veľkomoravskej ríši píše, ale že Veľkomoravská ríša bola dielom slovenského ľudu. Povedal aj to, že my Slováci nemáme svoju históriu takú moc peknú a že pomaly nám Slovákom zostane len to, čo obýval ľud púchovskej kultúry. Venoval sa všetkému, ale také najbližšie mu bolo 9. storočie a teda slovanské obdobie. Bol to bezvadný človek.  Žiadnej zlej vlastnosti nemal.

Kedysi som počul, to sa len tak šuškalo, o Petrovskom sa hovorilo len tak tajne, že robil najprv v Bratislave u Budinského na Univerzite Komenského a že keď bola kríza o Berlín, napísal Stalinovi otvorený list, aby nezačínal s vojnou, že dosť bolo tej poslednej. Potom že ho vyhodili. A potom bol nezamestnaný, neskôr ako brigádnik na Archeologickom ústave. Ale list sa k Stalinovi nedostal.

Keď Petrovský ochorel, bol som za ním v nemocnici dvakrát. Aj na pohrebe som mu bol. Mal rakovinu na krku. Deväť rokov sme spolupracovali.

Máte nejakú spoločnú fotografiu s A. Petrovským-Šichmanom?

Nemám.

S Gabrielom Povalom ste sa kedy spoznali?

Pracoval s Petrovským. Raz som bol u neho aj v Žiline. On bol totižto jezuita a nemal dovolené robiť svoju prácu. Robil na ústave pre duševne chorých na Straníku. Ale robil archeologický výskum v Iži. Ukázal mi u neho nejaké dve či tri rímske mince.

Ako ste sa vysporiadali so smrťou P. Šichmana? Pokračovali ste v archeológii?

Ja som bol sklamaný a smutný. Prestal som sa archeológii venovať.  Až do doby, kým ma p. Moravčík neoslovil listom, či som ochotný pokračovať v spolupráci s múzeom. Venoval som sa však onomastike[1]. Desať obcí som spracoval – chotárne názvy. Všetko som to urobil pre Jazykovedný ústav Ľ. Štúra. Pár korún som za to dostal, ale ma to bavilo. Bola to však náročná robota. Nájsť si človeka, ktorý pozná chotár, aby bol trochu na výške, a podľa katastrálnych máp z obcí sme to robili.

Ktoré obce to boli?

Sverepec, Dolný Lieskov, Horný Lieskov, Briestené, Podskalie, Zemianska Závada, Dolné Kočkovce, Mojtín.  Pri Mojtíne mi pomohol istý Miko sa volal, pracoval v Púchove na kartografickom ústave. Ten to poznal všetko.

Numizmatika – ďalší milý koníček

Popri onomastike ste iste mali aj iné záľuby, nie?

Zaoberal som sa potom aj numizmatikou. V roku 1966 som sa prihlásil za člena do Československej numizmatickej spoločnosti v Prahe. O dva roky na to som inicioval založenie numizmatického krúžku. Boli sme pri tom ôsmi. Boli tam aj ľudia vzdelaní, aj obyčajní robotníci. Krúžok trval dlho, až potom s neho vznikla pobočka Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Som spoluzakladateľom Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Po úspechoch – lebo sme robili veľa výstav, so žiakmi veľa  besied a ja som aj publikoval o numizmatike v Považskej Bystrici. Centrum pobočky numizmatickej spoločnosti bola Považská Bystrica a patrili k tomu aj Žilina, Kysucké Nové Mesto, Čadca, Púchov,  aj Prievidzu sme mali nejaký čas, ale potom sa osamostatnila. Posledne, pred tromi týždňami[2] bol zjazd Slovenskej numizmatickej spoločnosti v Trenčíne a bol som tam.

Mal som aj zbierku mincí. Časť som dal dcéram, a čosi ešte mám. Mám aj zbierku československých papierových peňazí. Mal som aj jeden rákociovský peniaz čo jeden na dvore v Papradne našiel a bohužiaľ som ho za čosi iné zamenil. Potom som za ním banoval…

Ako ste sa dostali k numizmatike?

Mňa na to naviedol Peter Kondrčík, čo objavil keltské obetisko v Prosnom.

Vy ste zbierali aj mince?

Áno. Nejaké mince mi daroval P. Kondrčík. No potom som dostal od jednej starej pani zo Sverepca, ktorá slúžila v Žiline u Židov pol štrinfle mincí. Boli to drobné slovenské, nemecké, rakúske, no niektoré i strieborné. Začal som to zbierať, zoznámil som sa s ďalšími, začali sme sa stretávať, mince vymieňať až som navrhol, aby sme si založili krúžok. Prišiel dr. Szatmáry, bol predsedom pobočky Kremnica – Ružomberok, a v Prahe bol ako podpredseda československej numizmatickej spoločnosti. Bolo to v roku 1968. Pobočka z toho krúžku trvá až doteraz. Od Slovenskej numizmatickej spoločnosti mám niekoľko pamätných medailí.

Spomínali ste, že ste aj nejaké mince zachránili…

Áno, na Orave, v Tvrdošíne vykopali veľký poklad a dostal sa do rúk obchodníkov. Karol Masnica z Kysuckého Nového Mesta ich mal moc a rozpredával ich. Niečo od neho kúpil Števo Lazar z Teplej. My sme boli dobrí kamaráti a on mi ich pustil, také strihané. A ja som ich potom prihral J. Hunkovi. Ja som Masnicovi vravel, že poďme za tým, ktorý mu to predal. Bol to manžel Medvedckej. Možno by sme ešte nejaké získali aby sa to trošku aj zviditeľnilo. A Masnica mi vravel, že „on sa s tebou nebude ani rozprávať, on má peňazí ako pliev“. A tak to ostalo. Vraj Masnica mal moc tých mincí, ale koľko moc to ja neviem.

Vášnivý zberateľ povestí

Ale neostalo to len pri numizmatike…

Venoval som sa aj povesťami:  zhruba 400 som ich napísal. Z okolia Považskej Bystrice.

Ako ste sa k nim dostali?

Od malého chlapca som mal rád povesti. Boli rôzni rozprávači, keď som bol mládenec, spisoval som si ich. Do vojny som čosi napísal, no keď som sa z nej vrátil, tak som ich už nenašiel, stratili sa. Potom som sa na to dal znova. Ja som strašne rád čítal a písal.

Šesť kníh povestí mi vyšlo takých, čo majú ISBN číslo. Ostatné čo mám, to sú bez čísla. Prvá moja povesť, čo bola knižne uverejnená bola „Panna a husle“ – povesť zo Stupného v knihe povestí viacerých autorov. Ešte aj teraz sa po nich všelikto pýta.

Prvých desať pamätníkov zozberaných príbehov som daroval Matici Slovenskej – boli tam povesti z celého okolia. Teraz sú uložené v archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Šikovný rezbár

Pán Moravčík mi hovoril, že ste aj rezbár. Je to pravda?

Bol som. Vyrezával som dovtedy, kým sa mi ruky nezačali triasť, a teda asi pred piatimi rokmi.

Ako ste sa dostali k rezbárstvu?

Bol som samouk. Najprv som začal vyhľadávať a robiť samorasty. A potom som si pomyslel, že to čo chcem si spravím sám. Najprv mi to nešlo. Na dvakrát som to s tým prestal. Ale potom som začal znova a znova až som do toho vošiel. Potom sa o mne dopočula pani Dr. Pišútová z Bratislavy. Mala na starosti ľudové rezbárstvo na Slovensku. Pozvala ma do Bratislavy, tak sme sa zoznámili. Nahovárala ma aby som urobil veľkú figúru v nadživotnej veľkosti. Ja som dovtedy robil len malé figúrky. Tri krát som odmietol. Až na štvrtý krát ma presvedčila. Lebo ja som nemal ani také veľké dláta. A tak som potom išiel robiť do Východnej. Prišiel som tam a tam taký veľký topoľový klát čo z Kráľovej Lehoty z píly doviezli. A keď som tam vtedy ten klát videl, bol dlhý asi 270 cm, a takto hrubý od zeme, no čo si ja s ním počnem. Ale pomohli mi kamaráti rezbári čo tam so mnou boli. Každý robil jednu sochu. Ja som robil Svätopluka. Nebol som s ním spokojný. Druhý raz by som ho urobil lepšie. Ale oni boli spokojní.

V ktorom roku ste začali rezbárčiť?

Dávno, ešte niekedy v sedemdesiatom štvrtom. Považské osvetové stredisko mi pomáhalo tak, že so mnou chodila metodička po dedinách, po školách, po kultúrnych domoch alebo aj na folklórne dni a všade som vystavoval tie figúrky. Aj so žiakmi som robil besedy. Spolu som ich urobil 60. Malo to veľký úspech.

Vyrezával som kamarátom, príbuzným v rodine, niektoré som aj predal, niektoré sú až v Holandsku. Niektoré sú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave a v múzeách v Bratislave a Považskej Bystrici.

V čom spočívala beseda s deťmi?

Trvala dve hodiny.  Niekedy to boli viaceré triedy, napr. od tretej triedy po piatakov. Rozložil som im od 20 do 30 figúrok a o nich rozprával. Najviac a najradšej som robil figúrky veľkomoravských osobností a figúrky z Dobšinského rozprávok. Tie mali veľký úspech. Nikto ich totiž na Slovensku nerobil.

Desať rokov archeologického krúžku (1992-2002)

Okľukou sa znova vrátime k archeológii. Kedy ste sa spoznali s p. Moravčíkom?

Okolo roku 1972 a 1973. P. Moravčík založil prvý krúžok v Púchove už v roku 1972. A potom som povedal, že keď krúžok môžu mať v Púchove, prečo by sme nemohli mať aj v Považskej Bystrici. Našiel som spolupracovníkov a od jari do jesene sme chodili po lokalitách. V zime sme sa stretávali v nedeľu doobeda v dome kultúry kde p. Moravčík vždy pripravil nejakú prednášku, literatúru nám nosil. Trvalo to desať rokov.

Kto založil archeologický krúžok, ktorého kroniku ste písali?

Archeologický krúžok v Považskej Bystrici som založil ja a p. Moravčík sa k tomu pridal s tým, že nám bude robiť prednášky a budeme spolu chodiť na prieskumy.  My sme mu nálezy z prieskumov odovzdávali. Bol som vedúci. Keď to tí zlodeji vykrádali, tak sme to mi sondovali a všetko sme dali do múzea.

Koľko ste mávali členov?

To sa menilo. Mali sme 16 až 26 – boli to žiaci, doktori, inžinieri, robotníci aj deti. Olšovský mal aj detský archeologický krúžok – krtkov. Laco Janech mal tiež krúžok. Fungovali sme pri Matici Slovenskej, pri historickej sekcii. Výlety sme robili, na mohylníky. Bolo nás asi 25 čo sme si urobili výlet zo Sverepca až do Beluše.

Tušíte koľko nových archeologických lokalít ste našli?

Aj to mám kdesi napísané. Ale asi takých 70 – 80 lokalít. Ešte za Petrovského, usmernil ma kde mám ísť a ja som potom nachádzal.

Mali ste aj nejakého parťáka, s ktorým ste chodievali na prieskumy?

Chodil som so Zemančíkom, Mikom, Poljakom ale aj z inými. Chodievali sme celá skupina.

Poďme ku kronikám archeologického krúžku. Ako vidím, máte ich tri. Ešte nikdy som nevidel tak dôkladne udržiavanú kroniku. A už vôbec nie archeologického krúžku.

Robil som ich ako som vedel, nejaká vedecká práca to nie je. Iste je tam aj mnoho chýb, čo by sa dali kritizovať. Nálezy som v kronike kreslil ja – tak ako som vedel – každý čriepok tu bol priložený. Farebné obrázky do kroniky dotvárajúce text kreslil Vinco Krivý z Dolného Moštenca. Bol aj členom archeologického krúžku a chodieval s nami. Kreslil mi aj obrázky do kníh povestí. Potom dal obrázky do jednej knihy a aj mi ju daroval. Keď sme mávali schôdzky s p. Moravčíkom, tak som ju nosieval. Kresby v kronike vychádzali z našich vychádzok, nálezov a podľa svojej fantázie ich stvárnil. Mám však aj staršiu kroniku. Prvá kronika je o Papradne (1989). Zháňal som všelijaké materiály. V archíve v Bytči som sedával celé hodiny. Matriky som študoval, ale aj iné dokumenty. Písal som ju popri práci, počas dovolenky. Kedysi som ju núkal starostovi v Papradne, ešte tomu predchádzajúcemu, no nemal o ňu záujem. Teraz by aj chceli, ale ja už nemám záujem. Bola taká súťaž Matice Slovenskej, ktorú mal na starosti – dr. Martinák. Naviedla ma p. Šujanská, aby som kroniku o Papradne dal do súťaže. Aj som tam prišiel, aj som ju tam doniesol. A naraz mi povedali, že v prípade, žeby sa kronika stratila, vraj mi urobia kópiu. Tak som si ju zobral späť a do súťaže sa neprihlásil.

Spolupracovali ste aj s inými archeológmi?

S p. R. Májskym som istú dobu spolupracoval – keď potreboval niektoré lokality lokalizovať. Na mapách som mu ich vyznačil. Doniesol som mu tiež aj jeden neúplný halštatský meč s pozlátenou rukoväťou. Našli to v Brvništi. Predtým som odovzdával všetky predmety p. riaditeľke Praženicovej. Májskému som ukázal aj svoje kroniky. Chcel ich odo mňa a tvrdil, že to nepatrí mne, ale múzeu. Ale ja som s tým nesúhlasil. Potom prišiel druhý raz, že by si ich chcel požičať, ale už som čosi šípil a nepožičal  som mu ich. Potom prišiel ešte raz, že si ich kúpi. To už ma nahnevalo, šiel som za ním do kancelárie a povedal som mu, aby už za mnou viacej nechodil, už sa nechcem viac s vami stretnúť. Odvtedy bol medzi nami pokoj.

Chýrny „básničkár“

Čo by ste mi vedeli povedať o vašom koníčku „básničkára“?

Ešte chlapec, chodil som do meštianskej školy (nižšia stredná škola, pozn. autora,) som ich začal písať. Mal som tri knihy básničiek, dal som ich synovi. Má to názov „Kde bolo, tam bolo, na strednom Považí bolo“. Básničky som vymýšľal na základe skutočných udalostí, čo sa odohrávali v Papradne. Napríklad, povadili sa dvaja susedia – boli vlastne švagor a švagriná a mali vedľa seba role. On bol lakomý a odoral jej dve brázdy a k sebe prioral. Ona zobrala motyku a si to prihrabovala nazad. On ju hodil na zem a skoro ju motykou umlátil na smrť. Potom ako sa súdili. A také príbehy. Bol to muž sestry môjho otca. Bol strašne lakomý a vyše 200 krát bol na súde. So všetkými ľuďmi sa všade vadil a dopadlo to nakoniec tak, že ja som o tom napísal básničku a naviedli ma chlapi aby som ju predniesol v kine cez prestávku. Tak sa stalo a na dva razy, cez dve prestávky som ju predniesol. Bolo to také primitívne, detské. No ale ľudia sa na tom preto moc zasmiali, lebo hneď vedeli o koho ide. Okamžite sa to rozšírilo. Čítali to aj po večeroch, na besedách aj na ako sa hovorí „na posedzenej“, alebo aj v nedeľu a dokonca aj v krčmách to čítali. Ako som to prednášal, naraz sa pozriem a vidím aj žandárov. Zľakol som sa. Ale keď nič nerobili, tak som prednášal ďalej. Bola z toho veľká sranda po celej dedine. Gazda sa urazil a poslal na mňa žandárov. Musel som im tú básničku napísať a dali mi 10 korún a išli preč. Sami sa tomu nasmiali, lebo ho poznali. Mali s ním stále robotu. Potom keď žandári nič, gazda šiel do školy a triednemu učiteľovi Jánovi Olejčekovi to oznámil ako som ho urazil. Na to mi dal učiteľ trojku z chovania. A keby len to. Ale namiesto aby ma vyskúšal, prehnul ma na lavicu a dostal som po riti. A ešte ma dva alebo tri krát dal kľačať pred tabuľu pre tú básničku, pretože som ju predniesol. To bol triedny učiteľ. A sám bol taký, že čo chlapi hovorili, keď on mne dal trojku z chovania, že on by si zaslúžil desiatku, lebo chodil po krčmách a pil a niekedy aj do školy prišiel opitý až nakoniec si zobral sestru Dominika Tatarku a tá ho už skrotila. Nakoniec z meštianky postúpil do prvej triedy ľudovej ako učiteľ. Potom sa odsťahoval do Zlatnej na Ostrove. Ja som v tej škole bol len pol roka, lebo som sa ho strašne bál. Vyhrážal sa mi, že ma dá zavrieť do Ilavy, že tam budem spávať na všivavých vreciach a také všelijaké veci. Ja som sa ho náramne bál. Chodil som poza školu, alebo ako sa hovorí „poza uhly“, poza humny a kde kade. To som mal 12, alebo 13 rokov.  Tam som si vytiahol knihy a čítal. Potom, keď sa už končila škola som išiel domov. No a doma som ešte od otca dostal výprask. Neskôr sa aj otec s učiteľom pohádal a potom som už do školy nechodil. Pomáhal som otcovi robiť kresanice (kresané drevo na hranoly, pozn. autora) čo robil pre pílu. Robil som tiež aj šindle – vystruhoval som jarky. Potom som skladal aj všelijaké iné básničky – čo sa v dedine odohrávalo. Vinco Krivý mi tie básničky aj ilustroval. Náramne sa to k nim hodí.

Keď som bol ako vojak, tak som písal do nástenných novín. Keď sme boli ešte vo výcviku  pod Boubínom. Žartovné verše – ako sa na vojne žije, ako sa tam máme, ako na cvičáku a také všelijaké. Bolo také vystúpenie mali vojaci pre civilov – volalo sa Nevro. Vojak Plešo z Martina čítal moje verše. A nasmiali sa tomu. Napríklad si pamätám, že:

Vojenský život nás baví,

lenže je trochu ostrý,

Máme tu holé hlavy,

preháňame si kostry.

Ráno ešte chrníme

Ako by pílil krosná

Služba otvorí dvere

A zobudí nás zo sna.

A potom na rozcvičku

Každý letí jak srna

A pritom fúka, dýcha

Jak vlak idúci z Brna.

A v chladnej vode sa máčať

Do poly vyzlečený

Spievať a rovno kráčať

To nám po chuti není.

 

Dokedy ste básničky tvorili?

Aj doteraz si skladám básničky. Keby som nebol mnohé popálil – veršíky za socializmu, boli by ma aj zavreli. Boli kritické na socializmus.

Napríklad z takých novších,  dôchodcovských veršíkov:

Život je ako rebrík,

každý rok prekračujem šteblík,

Osemdesiatka dávno bola,

aj osemdesiatpät som zdolal.

Dnes stúpam na osemdesiatsiedmy,

pretože som skromný a ešte nie biedny.

Na konci rebríka je výstraha,

ku hviezdam žiadny nesiaha.

Ba ani ku mesiacu,

nedá sa myslieť na šancu.

Ja vďačím osudu čo mi dal,

že som sa až sem vyškriabal.

Obzriem sa dolu ako z neba,

aj bych sa vrátil, ale sa to nedá.

Šteblíkov niet tam ako kedysi,

a ten môj rebrík na oblakoch visí.

A nedá sa mi ani ostať stáť,

koľko tých šteblíkov budem ešte mať?

 

Alebo básnička „Život je minca“:

Život je minca medená,

po našich predkoch zdedená.

Život je minca strieborná,

jedna strana obšúchaná, druhá výborná.

Život je minca zo zlata,

čistou i kalnou vodou zaliata.

Život je minca železná,

jedna strana sa leskne a druhá hrdzu má.

Život je minca z mosadze,

na jednej strane úspech, na druhej nesnáze.

Život je minca z hliníka,

raz má cenu, raz padá, zaniká.

Život je minca zo zinku,

vysoký kopec má, aj hlbokú dolinku.

Také sú mince života,

averz bohatstvo, reverz holota.

Život je minca prírodou stvorená,

okrúhlou hranou zlo s dobrom spojená.

Máte aj nejakú básničku o archeológii alebo náleziskách?

To nemám.

Možno by ste ešte nejakú s archeologickou tematikou mohli zložiť…

To sa len tak nedá. Musí ma kopnúť múza. Tento veršík o tom hovorí:

Napísať veršík, i keď malý,

je ťažšie ako lámať skaly.

Skaly polámeš mocou silou,

drevo popíliš ostrou pílou.

S tých skál a dreva domček si spravíš,

no silou mocou verš nepostavíš.

Máte za sebou neuveriteľne bohatý život. Nejednému človeku po prečítaní tohto rozhovoru sa môže zdať, že to hádam nie je ani možné všetko to za jeden život zažiť a uskutočniť. Vy ste však krásnym príkladom toho, že sa to dá. Stačí len chcieť. Vedeli by ste na koniec tohto rozhovoru nám čitateľom povedať Vaše krédo/motto, ktorým ste sa v živote riadili?

To ma nikdy nenapadlo, čím som sa riadil. Povedal by som, že mám rád Slovensko. Od mala som mal rád slovenčinu v škole, vlastivedu, teda históriu Slovenska. A to ma už tak do toho donieslo, že som v tom pokračoval celý život. Z lásky k Slovensku. Som zameraný na to, aby sa slovenský štát a národ udržal natrvalo. Práve toto ma k histórii, archeológii, numizmatike priviedlo, ale aj k zbieraniu považských povestí. Som aj matičiar, od základu. Sú ľudia, ktorí sú proti nej, ale ja som za ňu. Matica je záležitosť slovenská a zachovávania jeho identity.

Dá sa povedať, že istým spôsobom ma vystihuje aj táto básnička:

Kto som ja:

Čo som ja? A či človek som?

Veď stále kráčam vzadu za časom.

Krídla času ma v letku stratili,

už zaostávam míľu po míli.

Och, ochabujú moje perute,

som ako pierko vetrom strhnuté.

Som duša bludná bez titulov a vzdelania,

som jeden z tých, čo ich vždy hania.

Robotník bol som a kto je menej?

Kto si kedy vážil dlane narobenej?

Som Sloven, Slovák, syn svojho domova,

chlieb z kameňa a hliny, to môjho detstva výchova.

Som matičiar a národniar, milujem Slovensko a žitia jeho novú jar.

Som odporca tých odrodilých Koššútov,

čo národ náš chcú vohnať temných do kútov.

A čože ešte, čože som?

Slovenským ľudským človekom?

Hoci nie som šľachtic ani kráľ,

lásku k vlasti som srdcu daroval.

Ďaleká je cesta k mojím snom,

na tej ceste chcem stále byť človečím človekom.

 

Rozhovor bol nahrávaný pri osobných stretnutiach v mesiacoch jún až október 2017.

 

Poznámka 20. marca 2023: Dnes sme sa rozlúčili s p. Štefanom Melišom v jeho rodnom Papradne. Zomrel 15. marca 2023 vo veku nedožitých 96 rokov. 

 

[1] Náuka o vlastných menách, ich tvorení a historickom vývoji, pozn. autora

[2] Táto časť rozhovoru bola nahrávaná dňa 20.6.2017